Uložiť článok

Keď mi kuriér doniesol balík, týždeň som ho nechala na chodbe. Bála som sa k nemu priblížiť, myslela som, že je niečím nakazený, hovorí Iva Kozmálová, ktorá roky bojuje s úzkosťami.

Keď Ivu vediem podvečer redakciou Aktuality.sk, pôsobí ako sebavedomá žena. Pri zoznámení mi pevne stisne ruku a hneď mi navrhne, aby sme si potykali. Pred pár rokmi by sme sa však nestretli. Na pozvanie na rozhovor by ani neodpovedala. Niekoľko rokov ju ovládal iracionálny strach.

Nedokázala otvoriť obyčajný balík od kuriéra, aby sa nenakazila. V drogérii sa bála prejsť okolo regálov s čistiacimi prostriedkami, aby sa na ňu „niečo nenalepilo” a nepreniesla to na malú dcéru. „Váhala som, či prísť, pretože sa stále mnohých vecí bojím, ale manžel a dcéra ma podporili,” hovorí Iva Kozmálová, keď si sadá za stôl a ja spúšťam nahrávanie.

Žena, ktorá milovala cestovanie, žila v Anglicku, a keď navštívila posvätné miesta Nepálu, splnila si sen, zrazu zostala zatvorená medzi štyrmi stenami takmer celý rok. Strach ju nepustil von. O tom, čo prežívala a ako sa s plačom triasla počas panických záchvatov, nevedel nikto, len jej manžel Jozef.

Iva trpí generalizovanou úzkostnou poruchou a hoci jej strach z jej života nezmizol, už sa mu nebojí postaviť. „Dnes už viem so strachom pracovať. Stále tam je a z mnohých vecí, ale už viem, ako mám k nemu pristupovať.”

Viac rozhovorov a reportáží o duševnom zdraví nájdete v seriáli Duša na dlani.

V rozhovore s Ivou Kozmálovou sa dozviete:

kedy jej začali úzkostné stavy;
prečo sa bojí, keď jej manžel pracuje na stavbe;
prečo vyhľadala pomoc a ako jej terapie pomohli;
ako vyzerá bežný život s úzkosťami;
prečo musel aj jej manžel navštíviť odborníka.

Strach prišiel z ničoho nič

Posledné roky tvojho života boli plné strachu. Vždy si sa bála?

Bola som bojazlivejšie dieťa, ale strach mi zásadne neovplyvňoval život. Keď nad tým premýšľam, tak možno už v detstve som mala nejaké úzkostné črty. V tej dobe však nebolo úplne bežné chodiť k psychológovi.

Ako sa prejavovala detská bojazlivosť?

Jedno obdobie som mala strach o blízkych, potom prišiel strach z krvi. Mávala som strachy typu, čo ak ma niekto počul niečo hovoriť a teraz to použije proti mne, aj keď som vedela, že nič také som nepovedala. Pri úzkosti sa racionálno stráca, ale vtedy som o žiadnej úzkostnej poruche nevedela. Myslela som si, že taká prosto som a takou ostanem.

Kedy sa „strachy“ premenili na úzkosti?

Prvé problémy mi začali až s boreliózou, niekedy v roku 2015. S lekárkou sme čakali na výsledky z Nemecka, kde je špecializované laboratórium. Brala som silné dávky antibiotík a antivirotík.

Vtedy si sa prvýkrát stretla so silnými úzkosťami. Ako si ich máme predstaviť?

Mala som hrozné stavy, halucinácie a samovražedné myšlienky. Skončila som u psychiatričky, ktorá zvažovala hospitalizáciu. Nebola si istá, či to je z tých silných dávok liekov na boreliózu. Neustále mi menila aj psychiatrické lieky a ja som na tom bola stále zle.

Úzkosti ti v tom čase riadili život. Ako ťa obmedzovali?

Večer pred spaním som si napríklad rozobrala telefón, pretože som bola presvedčená, že ma niekto odpočúva. Keď sme išli v aute a manžel šoféroval, na každom hrbole musel zastať, pretože som bola presvedčená, že sme niekoho zrazili. Musel sa vrátiť a ja som skontrolovala cestu, či sa nič nestalo. Bála som sa aj vojsť do obchodu, pretože som mala paniku z tých „pípačov“, čo sú pri vchode.

Tieto stavy prestali, keď si vysadila lieky. Spravila si to však bez dozoru lekárov.

V tom čase som prvýkrát hovorila s klinickým psychológom Petrom Szeligom, ktorý mi povedal, že by tieto stavy mali po liekoch na boreliózu odznieť. Vysadila som ich, úzkosti postupne prestali a všetko sa vrátilo viac-menej do normálu. Bola to chyba, že som s nimi sekla bez lekárskej pomoci. Organizmus sa mi zosypal a mala som veľmi ťažké zažívacie problémy. Borelióza sa pritom nakoniec ani nepotvrdila.

Iva Kozmálová v redakcii Aktualít Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Tri roky bolo všetko v poriadku, ale po pôrode sa ti úzkostné stavy vrátili. Rozdiel je v tom, že už ti nezmizli. Vieš, prečo sa opäť začali?

Mala som komplikovanejší pôrod, problémy s dojčením a bála som sa o dcéru, pretože mala ťažšiu žltačku. V nemocnici na oddelení šestonedelia mi opäť začínali úzkostné stavy. Dcéra od začiatku nespala, hore bola každých dvadsať minút a dodnes má problémy so spánkom. To, že som nespala, mi v čase silných úzkosti vôbec nepomohlo.

Prečo si nevyhľadala pomoc, keď si sa cítila zle a už si tušila, že sú to úzkosti?

Nechcela som ísť k psychológovi, lebo som si myslela, že mi zoberú dcéru. Bola som presvedčená, že ak vyhľadám pomoc, určite príde „sociálka“, čo bol úplný nezmysel. Takto vyzerajú bežne úzkosti. V niečom sa zacyklíte a veríte nezmyslu.

Bála som sa, že vysávač vysaje dcére mozog

Akým nezmyslom si uverila?

Keď kuriér doniesol balík, týždeň som ho nechala na chodbe. Bála som sa ho otvoriť. Verila som, že kuriér ho niečím nakazil, alebo zašpinil. Otvorila som ho až s manželom, ktorý sa musel ako prvý pozrieť, či je v poriadku. Pritom mi stokrát povedal, že balík je v poriadku, nech ho otvorím.

Ako si dokázala fungovať v bežnom živote? Veď si musela chodiť do potravín alebo s dcérou k pediatrovi.

Nefungovala som, rok som bola praktický zatvorená doma. Ak som niekam išla, tak len s manželom. Bála som sa v obchode ísť okolo regálov, že sa niečím nakazím a prinesiem to domov. V drogérii som sa bála prejsť okolo čistiacich prostriedkov a Sava, lebo som si myslela, že sa to na mňa „nalepí“ a prenesiem to na dcéru. Jednoducho prišla nejaká myšlienka a ja som sa jej nevedela zbaviť, úplne som jej podľahla.

Odkiaľ prichádzali tie myšlienky?

V televízii som napríklad počula niečo o tom, že azbest je nebezpečný a v mozgu sa mi to tak pospájalo, že som si to preniesla na seba a uverila som tomu.

Pridajte si Aktuality do svojho kanála správ Google.