Táto krajina nepočula ospravedlnenie od bývalých komunistov, aj preto tu spravodlivosť nemá hodnotu, tvrdí historik Morbacher (podcast)

Chrániť komunistické štátne zriadenie. Pred vonkajším i vnútorným nepriateľom. Byť strážnym psom režimu s tým, že jeho „ostré zuby“ až paralyzovali. Úlohy, ktoré dostala do vienka obávaná, pretože miestami až brutálna ŠtB. Čiže komunistická štátna bezpečnosť. Slovenský pendant ruskej KGB či nemeckej Stasi.

Všadeprítomný dohľad, s prívlastkom neviditeľný, metodika registratúr dovedená k dokonalosti. Infiltrácie, zatýkania, vypočúvania aj s prvkami mučenia… To všetko v službe ideológie, ktorá držala v neslobode a strachu päť miliónov obyvateľov územia dnešného Slovenska po dobu štyroch dekád.

Aj s odstupom 35-rokov od prelomového novembra ’89 Ústav pamätí národa stále dopĺňa čriepky, ktoré dotvárajú obraz niekdajšej komunistickej ŠtB – najnovšie registrami jej vyšetrovateľov. Prečo je pohľad do očí aj nepríjemných dejín potrebný?

Pozrieme sa na to s historikom ÚPN Ľubomírom Morbacherom.

Čo bola ŠtB – komunistická štátna bezpečnosť – za organizáciu?

ŠtB bola nástrojom totalitného štátu na kontrolu spoločnosti a na boj s vnútornými i vonkajším nepriateľom. Na potláčanie akýchkoľvek opozičných názorov, ktoré sa mohli vyskytnúť.

Dnes to môže znieť cudzo, ak hovoríme o boji s vlastnými obyvateľmi...

Áno, pretože z tej logiky vyplývalo, že nepriateľom je každý, kto si myslí niečo iné, alebo by si len mohol myslieť niečo iné, ako bola oficiálna ideológia vtedajšej komunistickej strany.

To totalitné chcelo ovládnuť všetko, aby mohlo ovládať, hej?

Totalitný režim vlastne vstupuje aj do súkromia ľudí. Zaujíma sa o všetky oblasti jeho života a snaží sa ho podchytiť, snaží sa ho ideologicky spracovať, dať do nejakého rámca a prekážajú mu všetky slobodné aktivity, ktoré nie sú v súlade s ideológiou. Potom si môžeme predstaviť napríklad aj nejaké povedzme hudobné prúdy, ako to bolo v osemdesiatych rokoch, napríklad punk rock, obdiv nejakých západných kultúrnych trendov, čítanie kníh. Nebola tu samozrejme sloboda slova, bola tu cenzúra. To znamená, že ten režim vstupoval aj do súkromia ako každý totalitný režim.

Vstupoval do súkromia aj prostredníctvom štátnej bezpečnosti. A počuli sme, evidovala, sledovala, odpočúvala, perzekvovala. Kde má svojich predchodcov? Alebo od koho to mohla odkúkať táto štátna bezpečnosť?

Štátna bezpečnosť bola v zákone o Zbore národnej bezpečnosti zmienená len veľmi okrajovo a je dôležité povedať, že vlastne to, akým spôsobom operovala, to bolo všetko prostredníctvom rozkazov ministra vnútra a ďalších podzákonných noriem, ktoré boli prísne tajné a v podstate boli známe len úzkemu okruhu ľudí v bezpečnostnej komunite.

Ide o tajnú službu, čiže aj jej úlohy boli tajné…

Ide o štátnu bezpečnosť, teda o politickú políciu komunistického režimu.

Rovnako ako režim aj ona mala svoj vývoj? Päťdesiate roky boli známe svojou krutosťou a posielaním na dlhoročné väzenia, sedemdesiate zas boli poznačené normalizáciou a osemdesiate miernym uvoľnením. Podpísalo sa to aj na povahe ŠtB?

Samozrejme, že štátna bezpečnosť prechádzala vývojovými štádiami. Keď hovoríme o 50. rokoch, o tom naozaj krvavom období, musíme si uvedomiť, že na Slovensku bolo 71-tisíc politických väzňov. To znamená tých, ktorí boli odsúdení za skutky, ktoré by v demokratickej krajine neboli trestnými činmi. A najväčší počet týchto prípadov spadá do 50. rokov. Tam Štátna bezpečnosť už aj pomocou sovietskych poradcov a ich metód používala mučenie či psychický teror. To sa týkalo vyšetrovaní, keď tí zadržaní boli vo väzniciach ŠtB, prechádzali neuveriteľnými útrapami, používali metódy ako prerušovanie spánku, neustála chôdza, státie, vyhrážky, dlhotrvajúce výsluchy, fyzické bitie a vyhrážky voči rodine alebo dokonca fingované popravy.

Spomínam si na príbeh Silvestra Krčméryho s jeho povestnou obhajobnou rečou, kde zaznelo to „vy máte moc, my však pravdu“. Práve on popísal vo svojich spomienkach metódu vymývania mozgov. Dlhodobé oberanie o spánok, nočné pochody v celách? Čo to urobilo s človekom?

Ten človek po niekoľkotýždňovom takomto zaobchádzaní vyhorel, cieľom bolo potlačiť jeho osobnosť. Keď sa toto stalo, príslušníci ŠtB vedeli, že obvinenie súhlasil so svojou vinou za skutky, ktoré neboli pravdivé a boli vykonštruované. Potom sa začal učiť naspamäť tzv. otázkové protokoly.

To znamená, že to, čo bude vypovedať pred súdom, a dokonca sa učil aj to, na čo sa ho ten prokurátor bude pýtať. A to potom nacvičovali s vyšetrovateľmi ŠtB, až sa dostali pred súd. A to sa netýkalo samozrejme len tých monster procesov, ktoré sa vysielali, ale tam to veľmi zretelne vidieť, keď bývalý generálny tajomník KSČ Rudolf Slánský, úplne zlomený, hovorí o tom, že je najväčší nepriateľ ľudu a že si nezaslúži nič iného ako smrť a tak ďalej, presne prešiel týmto procesom.

A prechádzali nimi tisíce ľudí v 50. rokoch.

Komunistický režim a štátna bezpečnosť opäť svojimi tajnými podzakonnými normami vlastne vytvorili evidenciu tzv. „bývalých ľudí“. Takto ich nazývali, takto ich dehumanizovali. Šlo o inteligenciu, učiteľov, úradníkov z prvej republiky, ale napríklad aj kulakov. Proste široká vrstva obyvateľov, ktoré nesúhlasili s režimom a pochádzali z demokratických pomerov.

Ak bol niekto zbavený človečenstva, stal sa „bývalým človekom“, pre režim tak nebol problém zlikvidovať ho, však?

Presne tak. Vyskytli sa prípady, kedy boli priamo pri vyšetrovaní zabití. O tom hovoria niektoré dokumenty o vyšetrovaní z minulého režimu. Najväčšie excesy sa odohrali do roku 1953-54. Hovoria o tom napríklad aj správy o úmrtiach vo väzení, kde veľmi častými príčinami sú srdcovo-cievne príhody. Ich počet je taký veľký, že je jasné, že niektoré z týchto príčin smrti určite nie sú pravdivé. Bohužiaľ, tieto prípady sú už ťažko vyšetriteľné, pretože ide o obrovský časový odstup a neexistujú na to svedkovia, keďže tam boli len tí vyšetrovaní a príslušníci ŠtB.

Od koho tie metódy ŠtB odkukala? Od ruskej KGB či nemeckej Stasi?

NKVD, ktoré sa neskôr stalo KGB, prinieslo tieto metódy aj do Československa. A po prevrate vo februári 1948 začali prichádzať do Československa sovietskí poradcovia, ktorí hrali veľmi dôležitú úlohu v ŠtB, ale aj v celej spoločnosti. ŠtB do roku 1954, do smrti Stalina v roku 1953, vlastne nebola celkom pod kontrolou komunistickej strany Československa. Často sa stávalo, že jednotliví vyšetrovateľia konzultovali svoje poznatky alebo zámery najprv so sovietskymi poradcami až potom so svojimi priamymi nadriadenými. Tie sovietske metódy mali veľkú váhu v tom čase.

Bola ŠtB iná v čase normalizácie 70. rokov a odmäku 80. rokov?

Bola iná vo svojich praktikách, ale jej podstata sa nikdy nezmenila. Viac sa využívala šikana ľudí. Bolo to odstupňované podľa toho, či išlo o disidentov, signatárov Charty 77, alebo o človeka, ktorý počúval Rádio Slobodná Európa, alebo napísal list na americké veľvyslanectvo. Škála nástrojov na šikanovanie týchto občanov bola rôzna – od preventívno-výchovných opatrení, rozkladných opatrení, cez výsluchy, zastrašovanie. Snažili sa vytvárať animozitu. Metódy ostali naďalej silno zamerané na psychologický teror.

Koľko bolo príslušníkov ŠtB?

V roku 1987 ich bolo približne 12 500. K tomu je ale potrebné pripočítať sieť dobrovoľných spolupracovníkov, ktorých bolo niekoľko desiatok tisíc a boli prítomní prakticky vo všektých prostrediach.

2fotky v galérii Ľubomír Morbacher Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

(…)

Aktuálne ÚPN zverejnil registre vyšetrovateľov ŠtB. Sú v nich zaujímavé mená? Námatkovom som si všimol Jaroslava Svěchotu (neskorší námestník riaditeľa Mečiarovej SIS, pozn. red), ktorý v tajnej službe začínal na pozícii vyšetrovateľa…

Pre mňa sú zaujímaví všetci. Ako ľudia, ktorí sa dobrovoľne podieľali na potláčaní základných práv a slobôd pred rokom 1989.

Vieme, čo s nimi bolo po Novembri, keď sa zmenil režim?

Mnohí začali pracovať v štátnej správe, niektorí v polícii, v spravodajských zložkách. Niektorí prešli do súkromnej sféry, stali sa z nich advokáti, súkromní podnikatelia a pod.

Neveríte tomu, že sa človek môže zmeniť? Vrátime sa tak oblúkom na začiatok, keď ste konštatovali, že je nespravodlivé, že sme sa ako krajina nevysporiadali s komunizmom…

To nevysporiadanie sa s komunizmom to je aj pokračovanie takýchto ľudí v štruktúrach štátu, rovnako justície, ale fakt, že za komunistický režim sa tu neospravedlnik takmer nikto z tých, čo boli v KSČ. To všetko spôsobuje, že právny štát na Slovensku zlyháva. Spravodlivosť tu pre veľkú časť obyvateľov nepredstavuje hodnotu.

Viete si predstaviť, že by sa taký Robert Fico ako bývalý člen KSČ ospravedlnil pred národom? Za svoje členstvo a za to, čo KSČ spôsobila? A ďalší ako Peter Weiss či Ľubomír Fogaš…?

V prípadoch, ktoré ste menovali, sú tí ľudia na to asi hrdí a nechcú sa za to ospravedlniť.

A napriek tomu je Robert Fico premiér tejto krajiny, zvolený v demokratických voľbách.

ÚPN poskytuje – a teraz hovorím vo všeobecnosti – informácie o mnohých, ktorí pracovali v službách režimu. Je to len na ľuďoch, aby nad informáciami, ktoré im ÚPN ponúka, premýšľali a podľa toho sa aj rozhodovali.

Predpokladá to ale ľudí aktívnych, so záujmom, rozhodnutia ktorých predchádza zvažovanie výhod, nevýhod…

Tu sme narazili na ďalší problém, ktorým je vzdelávanie. História 20. storočia, zvlášť totalitné režimy, sú na Slovensku podceňované. (…) Mladí ľudia sa dostanú tak po rok 1945, niektorí učitelia o udalostiach po tomto roku hovoria ako o nepreverných dejinách. Toto nás všetko dobieha.

Rozhovor je krátený, celý si ho môžete vypočuť v podcaste.

Nahrával Jaroslav Barborák

Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránketu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť ceziTunes, Google Podcasts alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk alebo na Instagrame