Uložiť článok

Naozaj si neviem predstaviť inú krajinu, ktorá by dokázala čeliť zlu tak statočne ako Ukrajina, hovorí speváčka a skladateľka Nata Žyžčenko z ukrajinskej elektro-folkovej kapely Onuka.

Ukrajinská kapela Onuka prepája elektronickú hudbu s folkovými motívmi. Pred pár týždňami odohrala koncert v Bratislave v rámci podujatia Danube Music Day. Aktuality.sk sa porozprávali so zakladajúcou členkou Onuky, speváčkou, multiinštrumentalistkou a skladateľkou NatouŽYŽČENKO.

Najnovší album Onuky The Room vyšiel minulý rok. Vznikal tak počas ruskej invázie na Ukrajine a vojna nepoznačila len jeho vznik, ale najmä obsah. „Keď príde nejaký masívny raketový útok, človek sa cíti stratený spolu s celou krajinou,“ hovorí speváčka a priznáva, že Ukrajinci sú už z vojny unavení a frustrovaní, pretože nevedia, čo im prinesie budúcnosť.

Napriek tomu však verí, že jej deti, ktoré zažili iba vojnu, budú raz vyrastať v slobodnej krajine. Práve preto neodišla do zahraničia. „Je to moja voľba tu žiť. Mám pocit, že len na Ukrajine môžem urobiť viac pre to, aby sa situácia zlepšila a priblížila sa k mieru.“

V rozhovore s Natou Žyžčenko sa dozviete:

– kto bol inšpiráciou spojenia elektronickej a folkovej hudby;

– ako sa hrá elektronika na tradičných ukrajinských nástrojoch;

– aký mala na kapelu vplyv jej účasť v Eurovízii;

– ako sa tvorí hudba vo vojnou zmietanej krajine;

– čoho sa v súvislosti s vojnou bojí najviac;

– prečo je rada, že niektorí Ukrajinci po vypuknutí vojny odišli.

ONUKA Zdroj: ONUKA

Ľudové nástroje ako syntetizátory

V jednom z rozhovorov ste povedali, že ste chceli ukázať, ako môže tradičný nástroj znieť inak. Váš starý otec vyrábal hudobné nástroje. Bol vašou inšpiráciou?

Áno, bol. Názov Onuka v ukrajinčine znamená vnučka. Tento projekt je venovaný práve jemu. Naučil ma všetko: milovať Ukrajinu, jej kultúru i hudbu. Aj hrať na sopilku. Túto tradičnú drevenú flautu mi aj vyrobil.

Ako ste sa od inšpirácie starým otcom dostali k elektronickej hudbe?

O tradičnej ľudovej hudbe, nástrojoch či folklóre som vedela veľa. Odmalička som bola v súboroch, kapelách či rôznych skupinách, kde sa spievala a hrala ľudová hudba. Ako tínedžerka som sa začala venovať elektronickej hudbe, ktorú som si zamilovala. Hrávala som ako dídžejka, ale začala som aj sama komponovať. Keď som plánovala Onuku, rozhodla som sa spojiť práve tieto dva druhy hudby: folklórnu a elektronickú.

Bolo to pred viac ako desiatimi rokmi a na Ukrajine to vtedy nebol žiaden trend. Existovala síce folklórna aj elektronická hudba, no nikto ich nekombinoval. Chcela som priniesť niečo nové, ale nechcela som, aby to znelo ako remix ukrajinskej folklórnej hudby.

Môj zámer bol, aby to malo zvuk ako elektronická hudba, ale aby bola hraná na tradičných ukrajinských nástrojoch, ktoré by boli použité ako syntetizátory. Tento nápad sa nakoniec rozvinul až do dnešnej podoby nášho zvuku.

Váš zvuk je naozaj jedinečný. V niektorých momentoch však trochu pripomína islandskú speváčku Björk. Inšpirovala vás?

Björk bola moja najobľúbenejšia interpretka, keď som vyrastala. Vždy som ju obdivovala. Páčila sa mi jej hudba, štýl spevu, protesty i to, že bola vždy iná ako všetci ostatní. Hudbe, ktorú vydáva teraz, však nerozumiem. Je to už príliš komplikované umenie. Na koncerte ma to stále baví, no do slúchadiel na bežné počúvanie je naozaj náročná.

A čo ďalší obľúbení interpreti?

Mala som rada aj Portishead, Morcheebu, Goldfrapp či Róisín Murphy, no i Matthewa Herberta a podobných interpretov elektronickej hudby, ktorí sú veľmi inšpiratívni. Dalo by sa povedať, že určili môj smer. V našej hudbe môžete počuť aj vplyv Björk, no inšpirovali sme sa ňou hlavne v tom, že sme chceli byť jedineční a iní. V súčasnom svete, kde je všetko opakovaním niečoho, čo už raz bolo nahrané či vydané, to však veľmi nie je možné.

Hudobný symbol Ukrajiny

Napriek tomu je vaša hudba jedinečná a zvláštna. Hovorili ste o nahrádzaní syntetizátorov tradičnými ukrajinskými nástrojmi. Koľko ste ich použili?

Momentálne viac ako desať. Na pódiu pri našich vystúpeniach ich používame skoro všetky.

Svoje vystúpenia teda hráte naživo s tradičnými nástrojmi? Nič nesamplujete?

Áno, naše koncerty skutočne hrávame na tradičných nástrojoch. Samozrejme, niekedy používame sample z ich zvukov, no naživo hrávame v zostave so siedmimi hudobníkmi, takže dokážeme odprezentovať všetky nástroje.

ONUKA Zdroj: ONUKA

Kto všetko je teda vo vašej kapele?

Máme hráča na banduru (tradičný strunový nástroj podobný gitare), cimbalistu, hráča na drumbľu, sopilku (drevená flauta), svyščyk (píšťalka vypálená z hliny) a trembitu (nástroj podobný alpskému rohu alebo našej fujare trombite), dva trombóny a jeden roh. Okrem toho máme, samozrejme, aj klasické koncertné nástroje.

Pre nás je však najdôležitejšie nielen zahrať veci, ktoré ľudia nájdu na našich nahrávkach, ale urobiť z nich zážitok. V rámci šou používame okrem množstva nástrojov aj svetlá a vizuály, ktoré ju dotvárajú. Aj kvôli tomu, že nás je sedem a máme so sebou toľko nástrojov, je občas problém našu kapelu niekam dostať. Máme totiž veľmi komplikovaný rider (technické požiadavky na vystúpenie, pozn. red.).

Spomínali ste, že používate drumbľu. Tú u nás považujeme za tradičný slovenský nástroj. Aký je podľa vás najtradičnejší ukrajinský hudobný nástroj?

Pre mňa sú to jednoznačne sopilka a bandura.

Na tento druh píšťaly alebo flauty ste hrávali so svojím starým otcom?

Áno, ale hrám na ňu svojsky, naučila som sa to totiž sama. Je to môj hlavný nástroj. Sopilka je známa na celom svete, pretože je to jeden z najstarších nástrojov v histórii ľudstva. Ľudia potrebovali niečo, čo dokáže zapískať melódiu, a vymysleli túto flautu. Vyrábala sa z kostí či z rôznych druhov dreva. Na Ukrajine je veľmi známa a rozšírená. V istom zmysle je jedným zo symbolov krajiny.

Aký je rozdiel medzi sopilkou a bandurou?

Bandura je strunový nástroj, niečo medzi citarou a lutnou. V oblasti hudby je podľa mňa druhým symbolom Ukrajiny. Sú to však dva naozaj veľmi odlišné nástroje. Majú inú históriu aj účel. Bandura sa historicky používala na nosenie správ z bojov. Väčšinou na ňu hrávali vojaci, ktorí už nemohli bojovať. Hrali na námestiach a prinášali ľudom správy. Je to akési starodávne ukrajinské rádio.

A čo drumbľa?

U nás ju nazývame drymbla alebo vargan. Bola rozšírená hlavne v západnej časti Ukrajiny. Je to tiež veľmi starý nástroj. Myslím, že by sme ju našli v každej krajine, ktorá susedí so západnou Ukrajinou, preto je známa aj u vás. Má špecifický upokojujúci až meditatívny zvuk. Matky učili hrať na ňu svoje deti, aj vďaka tomu je súčasťou našej hudobnej tradície.