Uložiť článok

Ľudia mi vravia, že taký usmievavý a spoločenský človek predsa nemôže mať schizofréniu. No, poviem vám to takto: môže. Keď bolí duša, nevidieť to, hovorí Valéria Kentošová.

Valéria Kentošová pôsobí pri rozhovore uvoľnene a veselo, hoci sa rozprávame o ťažkej téme. Na takýto prvý dojem je však zvyknutá. „Keď bolí duša, nevidieť to. Človek sa môže aj smiať a radovať a môže mať za sebou takéto veci,“ hovorí.

Mladá žena z Košíc sa rozhodla otvorene prehovoriť o svojej chorobe. A to napriek tomu, že diagnózu paranoidná schizofrénia sprevádza stigma aj v čase, keď o duševnom zdraví hovoríme otvorenejšie než kedysi.

S týmto závažným psychiatrickým ochorením žije už 14 rokov. Len pred necelými štyrmi rokmi kvôli tehotenstvu vysadila lieky a upadla do stavu, kedy nebolo jasné, či sa niekedy vráti k bežnému životu a či opustí múry ústavov. Trval polroka a stihla počas neho aj porodiť. Ani potom to však nemala ľahké.

„Najprv som fakt, že mam bábätko, ani nevnímala. Vedela som, že to je moje dieťa, ale to je všetko. So synčekom sme sa chodili prechádzať, prebaľovala som ho, ale spočiatku som si vôbec neuvedomovala, že som mama,“ priznáva Valéria.

Dnes je šťastná a spokojná. Má trojročného syna, milujúceho manžela a zázemie, za ktoré je vďačná. Aj vďaka opore blízkych môže žiť aj so závažnou diagnózou dobrý život. Našla tiež spôsob, ako sa môže cítiť užitočná, aj keď nemôže pracovať. Napísala o svojej chorobe knihu s názvom Nezdolná a snaží sa šíriť povedomie o tom, že ľudia so schizofréniou nie sú leniví či nebezpeční.

V rozhovore sa dozviete:

- ako sa u Valérie prejavila prvá psychóza;

- prečo je rada, že podstúpila elektrošoky;

- kto ju v práci odsúdil za jej diagnózu;

- ako sa zmierila s faktom, že jej diagnóza neumožňuje pracovať;

- aký bol polrok jej života, keď sa zdalo, že navždy zostane v ústave.

Viac rozhovorov a reportáží o duševnom zdraví nájdete v seriáli Duša na dlani.

Zatiahnite žalúzie, sledujú nás

Schizofrénia sa u vás prvýkrát prejavila v roku 2011, keď ste mali 21 rokov. Ak by ste mali porovnať Valériu spred štrnástich rokov a tú dnes, čo sa zmenilo?

Bola som mladšia, veselšia, tvorivejšia. Najväčší rozdiel je v strachu. Teraz je oveľa väčší. Predtým som bola nebojácna, životaplná, skúšala som nové veci. Napríklad keď som bola v Amerike, vyskúšala som dráhy v zábavnom parku napriek tomu, že som sa toho bála – a bolo to super. Dnes už taká nie som, viac sa bojím. Môj strach sa ešte znásobil tým, že som sa stala mamou.

Akú úlohu pri strachu zohráva vaše ochorenie?

Často rozmýšľam aj nad tým, či a dokedy mi bude dobre. Kedy príde atak, psychóza. Musím si dávať pozor, aby sa to nespustilo, nevystavovať sa stresu. Snažím sa život brať s väčšou ľahkosťou.

V akej životnej fáze vám do života vstúpili psychické ťažkosti?

Bola som šťastne zamilovaná do môjho súčasného manžela, s ktorým sme v tom čase boli spolu tri roky. Popri vysokej škole som pracovala ako čašníčka, robila som cez víkendy a po nociach. V tom čase som prvýkrát pocítila túžbu niečo dokázať, spraviť veľký „dospelácky“ krok. Začala som popri škole podnikať – s budúcim manželom sme si otvorili kaviareň.

Nemali sme veľa peňazí, manžel len začal pracovať a ja som bola študentka. Išla som do toho aj napriek tomu, že ma rodičia vystríhali, že to nemusí dopadnúť dobre, že sa o mňa boja. Hovorili mi, že do toho nemám ísť, kým študujem. Bolo to veľmi stresujúce a vypäté obdobie. Vtedy sa prvýkrát prejavila aj choroba.

Objavila sa postupne, nenápadne, alebo zo dňa na deň?

Nejaké zmeny som pociťovala dlhšie pred prvou psychózou. Najprv som sa len strachovala, že do kaviarne príde nejaká kontrola a dostaneme pokutu. Pri podnikaní som bola až príliš poctivá, ale aj tak som sa bála kontrol. Už tento môj nadmerný strach niečo naznačoval. Z môjho pohľadu to však prišlo z ničoho nič.

Valéria Kentošová. Zdroj: Archív VK

Kedy teda choroba prepukla naplno?

Raz prišli do našej kaviarne zákazníci a ja som ich začala obviňovať, že sú z nejakej kontroly. Už to nebolo správne vnímanie reality. Manžel videl, že to nie je dobré. Vybavil zákazníkov a zobral ma domov k rodičom. Prosila som ich, nech pozaťahujú žalúzie, pretože nás niekto sleduje a podobne, bola som paranoidná. Prespala som u rodičov a ráno sme išli rovno k psychiatričke, ktorá ma hneď poslala na hospitalizáciu.

Prežívali ste psychózu. Uvedomovali ste si vtedy, že idete na psychiatriu?

Nie. Stále som si myslela, že ideme niekam, kde nás vyzdvihne helikoptéra, prídeme na našu chatu, kde nás nikto nepozná, nikto nebude vedieť, kde sme. Že tam všetko bude v poriadku, nikto nás tam nenájde. Len teda, tá „helikoptéra“ ma zobrala do nemocnice. Bludy a halucinácie tam boli už v plnom prúde.

Naozaj ste vo vašich predstavách nastúpili do helikoptéry?

To nie, ale stále som si myslela, že po mňa ide. Neprišla. A ja som sa ocitla na psychiatrii.