Kristína Tormová: Nezabudla SOM

Pred troma rokmi sa začala vojna. Nikdy na to ráno nezabudnem… zobudiť sa do vojny. Ruský agresor bez mihnutia oka začal vraždiť ukrajinských ľudí, lebo mu nestačí jeho maličké územie. Vždy, keď niekde vidím mapu sveta, hovorím si: jasné, to jednému Putinovi nemôže stačiť taká maličká časť zemegule. Táto vojna sa ma týka. Táto vojna sa nás týka. A ak si niekto ešte aj v týchto dňoch myslí, že nie, tak sa sakramentsky mýli.

Bolo ráno. My sme odchádzali s manželom a synom do Prahy na výlet. Dcéry ostávali v Bratislave. Začala vojna. Do posledného momentu sme dúfali, že nezačne. Volala mi Ivanka. Naša Ivanka, ktorá bola už niekoľko rokov súčasťou nášho života, pretože nám každé dva týždne chodila pomáhať s upratovaním. Spriatelili sme sa. Volala Ivanka. Kričala. Plakala. Hovorila dookola: „Je vojna, je vojna, Kristina, tu strieľajú, tu sirény...” Vravím jej Ivana, poď domov do Bratislavy, okamžite teraz!

Ivana bola zrovna v tom čase na Ukrajine. Celý rok si šetrili na dovolenku v Egypte, na ktorú išli konečne celá rodina. Lebo časť jej rodiny bývala na Ukrajine, aj jej dve dcéry. Ona s manželom a mamou žili na Slovensku, aby dokázali uživiť rodinu. Hovorila som jej, Ivana, nikam nechoďte. Ona ma presviedčala, že sa nič nestane. Na dovolenku do Egypta išli z Ukrajiny. Vrátili sa večer pred vypuknutím vojny… na Ukrajinu.