Uložiť článok

Po ceste do nemocnice ma mrzelo, že nestihnem písomku z matematiky. Keď som sa o mesiac prebrala z umelého spánku, nedokázala som ani otvoriť oči, hovorí 21-ročná Jana Mošťková.

Z izby na poschodí sa ozve kašeľ. Jana je už pár dní prechladnutá, tabletky od pediatričky jej vôbec nezabrali. Je začiatok novembra, vonku je sychravo a väčšina jej spolužiakov na obchodnej akadémii v Uherském Hradišti je tiež chorá.

Jana leží v posteli a na mobile si prezerá stránky so spoločenskými šatami. O pár týždňov ju čaká stužková. Nevie ešte, aké si vyberie, ani či to vôbec bude treba. Je rok 2021 a pandémia koronavírusu ruší jedno podujatie za druhým.

Lukáš miluje basketbal a lopty sa nevzdal ani počas rehabilitácie

Prečítajte si tiež:

Chlapec dostal pri futbale zásah elektrickým prúdom. Bol na prahu smrti, zachránil ho kamarát (rozhovor)

„Mami, nejako mi brnia nohy,” ozve sa Jana, keď sa vo dverách objaví mama so šálkou teplého čaju. Jindřiška Mošťková chvíľu premýšľa, ale vôbec jej nenapadá, z čoho by jej dcére mohli brnieť a tŕpnuť nohy. Veď zajtra doobeda sa na to Jana s otcom opýtajú lekárky. Aj tak tam plánovali ísť. Musia totiž Janu prehlásiť z pediatrickej ambulancie k všeobecnému lekárovi pre dospelých. Má už osemnásť.

Hnedovlasé dievča si odpije z čaju a opäť sa ponorí do hľadania šiat. Tie najzaujímavejšie preposiela kamarátkam. Má toho toľko pred sebou. O pár mesiacov ju čaká maturita, chce si podať prihlášku na ekonomickú vysokú školu, v lete má naplánované tanečné vystúpenia s folklórnym súborom a brigádu v posilňovni. Nič z toho sa však nestane.

V sanitke premýšľala nad písomkou

Jana sa načiahne po mobile, a zvonenie budíka stíchne. Musí ísť do kúpeľne, aby sa pripravila k lekárke. Vstane z postele, nohy sa jej zatrasú, kolená podlomia a dievča spadne na zem. Zľakne sa a zavolá rodičov. Pokúša sa postaviť, no nejde to. V nohách cíti len brnenie a tŕpnutie. „Tatino volal sanitku, nevedeli sme, čo sa deje. Mala som poklesnuté aj očné viečka,” opisuje spomienku spred vyše troch rokov.

Ambulancia ju previezla do nemocnice v Uherskom Hradišti. Vôbec nevedela, čo sa stalo a prečo zrazu nechodí, žiadne hrôzostrašné scenáre si však v hlave neprehrávala. „V sanitke ma mrzelo, že asi nestihnem písomku z matematiky, na ktorú som sa učila, a rozmýšľala som, kedy asi dostanem iný termín.“

V nemocnici ju vyšetril neurológ a spravili jej lumbálnu punkciu, nič však neodhalili. Lekári preto rozhodli, že Jana najbližších desať dní strávi na nemocničnom lôžku. Predpokladali, že dovtedy sa jej sila do nôh vráti a domov bude môcť ísť po svojich. Začínala byť pokojnejšia, veď je predsa v nemocnici. Lekári za desať dní určite zistia, čo jej je.

Zaspala a ochrnula

Natriasla biely vankúš a zakryla sa perinou. V nemocničnej izbe sa stmievalo, kašeľ a brnenie nôh neprestávali. Na počítači si pustila film a oči jej začali klipkať.

Ráno sa prebudila, no nie na zazvonenie budíka. Zvláštne, veď si ho večer nastavila. Ktovie, koľko spala? Počula koledy z rádia a tiché hlasy rodičov. Nevšimli si, že už nespí. Chcela otvoriť oči, no nedokázala to. Nemohla pohnúť ani viečkom, nevedela vydať ani hlások. Nechápala, čo sa s ňou deje a kde to je.

Video sa načítava...

Jana sa naozaj zobudila tam, kde bola aj pred spaním: na anesteziologicko-resuscitačnom oddelení nemocnice v Uherském Hradišti. Odkedy zaspala pri filme, však prešiel mesiac. „Prvú noc v nemocnici mi skolabovalo celé telo, prestala som dýchať, museli ma resuscitovať a intubovať. Ochrnula som úplne celá,” opisuje Jana moment, ktorý jej zmenil život. Nepamätá si ho, pozná ho len z rozprávania rodičov.

ČÍTAJTE VIAC O TÉME:

Česko

Pridajte si Aktuality do svojho kanála správ Google.