Zrkadlá Európy: Bickfordov puzzle (Ukrajinec vo Veľkej Británii)

Už dvadsaťpäť rokov skladám puzzle, zvané Veľká Británia. Je to fascinujúca činnosť, no ako pragmatik som si vedomý jej márnosti, keďže perspektíva, že tento puzzle raz dokončím je absolútne nereálna. Hoci by sa dalo povedať – čo je na tom také ťažké, poskladať z kúskov ostrovný štát?! No ostrovné štáty, alebo lepšie povedané, ich obyvatelia, majú svoje zvláštnosti. A najpodivuhodnejším ostrovným štátom je Veľká Británia. Nemám o tom najmenšie pochybnosti. A preto, hoci zemepisné puzzle sa horko-ťažko ešte dá poskladať, nikto nikdy nedokončí psychologické puzzle s rovnakým názvom „Veľká Británia“. Aj v takejto nedokončenej podobe však bude prinášať radosť a prekvapenia.

Môj záujem o Veľkú Britániu vyvolal celkom nečakane istý ustálený slovný zvrat v ruštine – „Bickfordova šnúra“. K slovnému zvratu sa ešte vrátim. Ale najprv pár slov o mojej anglickej svokre.

V mnohých ohľadoch práve ona do veľkej miery ovplyvnila spôsob, akým vnímam Veľkú Britániu. Začalo sa to, ešte než som sa oženil s jej dcérou Elisabeth. V apríli roku 1988 ma Londýn privítal slnkom. Po piatich dňoch, ktoré som potreboval na to, aby som precestoval Európu a dorazil do Veľkej Británie, som sa ocitol v Londýne na stanici Waterloo. Nevedel som, ako sa odtiaľ dostanem do mestečka Walton-on-Thames. Pristúpil som k telefónnemu aparátu, ktorý visel na staničnej stene a začal si ho prezerať, v snahe pochopiť ako funguje. Okamžite ku mne pristúpil neznámy Angličan, ktorý si zrejme všimol môj zmätok a pomohol mi vykrútiť číslo, ba dokonca hodil do automatu vlastné mince. Potom mi ešte pomohol kúpiť cestovný lístok a skontroloval, že som nasadol na správny vlak.

Moja budúca svokra, Mrs Olive Sharp, ma privítala zdržanlivým úsmevom a slovami: „Nemysli si, že keď si pricestoval, musíš sa aj oženiť. Môžeš u nás pobudnúť takých dvadsať dní a vrátiť sa domov.“ Bolo to moje prvé stretnutie s tým, čo sa dá nazvať „anglickou národnou povahou“. V tom čase, na jar roku 1988, mali Angličania ešte v živej pamäti studenú vojnu. Špionážne škandály vybuchovali oveľa bežnejšie než teraz. Čas od času „rytieri v sivých plášťoch“ z Východnej Európy vykonávali svoje operácie na ušľachtilej anglickej pôde, vraždili politických emigrantov a snažili sa naverbovať budúcich členov vlády a parlamentu, v tom čase študentov, ktorí ešte nerozmýšľali o svojej veľkej a významnej budúcnosti. V Anglicku, samozrejme, nie je ťažké nájsť budúcich poslancov a členov vlády – všetci chodia do tých istých škôl a potom sa oddávajú študentským radovánkam na univerzitách v Cambridgei či Oxforde. Myslím, že v tých časoch Sovietsky zväz pre mnohých Angličanov nebol štátom, v ktorom žila viac ako sto rozličných národov, ale krajinou, ktorej obyvateľstvo tvorilo 250 miliónov komunistov. Preto neprekvapí, že ma časť mojich budúcich príbuzných spočiatku vnímala ako špióna, zatiaľ či iní vo mne videli človeka, ktorý sa chce oženiť s Angličankou len preto, aby sa nemusel vrátiť do komunistického ZSSR. A hoci mi celá sovietska propaganda tých čias bola občas na smiech, po príchode do Londýna som mal pocit, že ma už-už zverbuje anglická rozviedka. Sestra mojej nevesty, zamestnaná v továrni, ktorá vyrábala zakázky pre Ministerstvo obrany Veľkej Británie, si splnila svoju povinnosť a oznámila svojim šéfom, že do jej rodiny pricestoval návštevník zo ZSSR. V dôsledku toho ju preložili do menej „tajného“ oddelenia. Neskôr dala výpoveď a celkom zmenila povolanie.

Postupne sme si so svokrou začali rozumieť. Bola typickou predstaviteľkou strednej triedy, jej „typickosť“ sa však prejavovala len tým, že sa v jej povahe spájala anglická extravangatnosť a nepredvídateľné konanie s hlbokým náboženským cítením. Na začiatku Druhej svetovej vojny mal jej snúbenec na starosti údržbu lietadiel na vojenskom letisku. Po dvoch neprespatých nociach zahynul – priveľmi sa priblížil k rozkrútenej vrtuli stíhačky. Devätnásťročná Olive Sharp sa prihlásila na front ako dobrovoľníčka. Absolvovala šoférsky kurz pre nákladné autá a celú vojnu slúžila ako vodička. Vravievala, že má vodičský preukaz na „všetky dopravné prostriedky, vrátane tankov“. A skutočne, sám som neraz zažíval hrôzu a strach, keď som sedel ako spolucestujúci v jej Forde Fiesta, ktorý riadila ako tank či prinajmenšom ako Land Rover. Na ceste bývala mierne roztržitá a na diaľnici sa raz dostala do opačného prúdu. Keď zistila, že všetky autá idú proti nej, rozčúlila sa a začala na ne trúbiť. V očakávaní zrážky som sa vtisol chrbtom do sedadla. No keď vynadala autám, ktoré sa hnali oproti nám a ktorým sa podarilo vyhnúť sa nám, pochopila, že urobila chybu. Vyšla na obrubník, prešla cez pás, čo rozdeľoval cestu a prešla do správneho smeru. Zaškrípali brzdy auta, ktoré do nás takmer vrazilo, ale Olive len opakovala „Sorry, sorry, sorry“, vyšla z krajného ľavého prúdu a pokračovala ďalej správnym smerom. Všetko to absolvovala s chladnou samozrejmosťu, až vo mne vyvolala dojem, že chladnokrvnosť je typickou vlastnosťou všetkých Angličanov. Proste sa prispôsobili chladnosti a zdržanlivosti anglického podnebia.

Nedokážem posúdiť, nakoľko chladnokrvný a zdržanlivý bol banský inžinier William Bickford, vďaka ktorému sa v ruštine udomácnil zvrat „Bickfordova šnúra“. Bickfordova šnúra – čiže zápalná šnúra, je trúbka, naplnená pušným prachom. Používa sa na diaľkové zapaľovanie dynamitu. Vynálezca „Bickfordovej šnúry“ ma mimoriadne zaujal už koncom sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Tento záhadný Angličan ma natoľko nadchol, že som roku 1989 po štyroch rokoch práce dokončil román Bickfordov svet. No ešte predtým, roku 1980, na moju univerzitu pricestovala prvá výmenná skupina anglických študentov, a ja som sa ich okamžite začal vypytovať na tohto banského inžiniera. Ukázalo sa, že o ňom nikto nikdy nepočul, nikto ani nepoznal pojem „Bickfordova šnúra“. V angličtine tento zvrat neexistuje. Počas prvej návštevy Veľkej Británie som sa ocitol v British Library. Zamestnanci knižnice, prekvapení zvláštnym objektom môjho záujmu, ma pustili do oddelenia patentov a pomohli mi odhaliť inžinierskeho génia Williama Bickforda, ktorý si dal patentovať zápalnú šnúru alebo „safety fuse“. Nepríjemne ma prekvapilo, že Bickforda vlastní rodáci nepoznajú. Takmer som už uveril, že súčasným Angličanom záleží na futbalistoch a spevákoch pop music viac než na vedcoch, inžinieroch a priemyselníkoch, ktorí Veľkú Britániu preslávili. No roku 2002 si Angličania u mňa napravili povesť, keď pri hlasovaní za stovku najvplyvnejších Britov na druhé miesto po Winstonovi Churchillovi vybrali inžiniera a staviteľa mostov Isambarda Brunela. Hoci škoda, že William Bickford sa do tejto stovky nedostal. Možno preto, lebo Briti majú veľmi radi mosty a pomocou „Bickfordovej šnúry“ počas Druhej svetovej vojny po celej Európe vyhodili do vzduchu tisícky mostov.

V lete roku 2012 ma práca na tejto eseji priviedla do Cornwallu.

V istom okamihu sa päťhodinová cesta z Londýna do Penzance zmenila na cestu do minulosti. Penzance ma prekvapil neznámymi zástavami s bielym krížom na čiernom pozadí, rozvešanými po celom meste. Prvé, čo mi prišlo do hlavy pri pohľade na tieto zástavy, boli piráti. Viali odvšadiaľ: z vlajkových tyčí, týčiacich sa na dvoroch domov i nad oknami. Cornwallskej zástave sa hovorí aj Zástava Svätého Pirana, podľa cornwallského opáta zo 6. storočia. Povráva sa, že to práve tento opát objavil v Cornwalle cín a samotná zástava sa mu vynorila v predstavách, keď opát zazrel, ako biely roztavený cín vyteká z čiernej rudy, hodenej do ohňa. Veru, cornwallskí opáti už v 6. storočí boli inžiniermi! Hoci podľa učebníc dejepisu sú obyvatelia Cornwallu vlastne Bretónci, ktorí sa sem preplavili z Francúzska. A tak sa aj dnešní Cornwallčania, prinajmenšom tí rodení, výrazne odlišujú od väčšiny Angličanov. Na svoje odlišnosti si potrpia. Vždy boli iní, piekli aj iné pirohy, a tie sú teraz po celom Anglicku známe ako „Cornish pasties“. Cornwall je ďalej známy pirátmi. Na ilustráciách detských kníh, ale aj na reklamách na cornwallské pirohy ich zobrazujú ako zlostných, hrozivých a krvilačných. Piráti hovorili cornwallským jazykom, ktorý bol bližší bretónčine než angličtine. Neďaleko od Penzance, tri míle smerom na východ, na ostrove St. Michael’s Mt., stojí hrad, ktorý patrí starodávnemu cornwallskému rodu St. Aubyn.

Dejiny Cornwallu zažili veľký priemyselný rozmach. Došlo k nemu asi pred 200 rokmi, keď na celom polostrove začala využívať podzemné ložiská cínu a olova. Všade, kam sa dnes vyberiete, z autobusu po pravej i po ľavej strane uvidíte vysoké tehlové komíny malých, už neexistujúcich cínových hút. Ostalo ešte zopár baní, ktoré miestni nadšenci prerobili na priemyselné múzeá. Zastavil som sa v jednom z nich – Poldark Mine. Musel som sa tam zastaviť, pretože som pred niekoľkými rokmi s deťmi pozeral televízny seriál zo sedemdesiatych rokov o živote v Cornwalle. Seriál, na ktorý už v Anglicku dávno všetci zabudli, sa volal Poldark. Odohrával sa v rovnomennej rodine cornwallského aristokrata, ktorý sa zaoberal ťažbou cínu. Tento seriál ukazuje aj komplikované vzťahy miestnej honorácie s Londýnom. Dnes Londýn kŕmi Cornwall turistami. A Cornwall sa Londýnu odpláca cornwallskými pirohmi, presnejšie povedané, receptom na ne. Londýnčania obzvlášť obľubujú kúpeľné mesto Saint Yves, ktoré dokonca aj za zlého počasia vyvoláva príliv romantických emócií. A vo chvíľach, keď slniečko náhodou vykukne, vám len tulene, ktoré občas priplávu celkom k brehu pripomenú, že ste sa neocitli na Azúrovom pobreží Francúzska, ale o kúsok ďalej na severe.

Cornwall má aj vlastnú slepú uličku, ktorú si vymysleli špeciálne pre turistov. Volá sa Land‘s End. Je to najzápadnejší bod Cornwallu. Zastavuje tam autobus z Penzance do Saint Yves a ak zo zvedavosti vystúpite z autobusu, aby ste chvíľku postáli na kraji zeme, ocitnete sa v pasci. Nie je to nebezpečná pasca. Akurát že najbližší autobus ide až o dve hodiny a navôkol nie je vôbec nič, okrem konca zeme a nekonečného oceánu, a okrem maličkého hotelíka a zopár malých reštaurácií. Autobus linky č. 300, ktorý sem chodí a pokračuje po pobreží až do Saint Yves, je vždy dvojposchodový, bez strechy na poschodí. Akonáhle začne popŕchať, turisti schádzajú na prízemie autobusu a to potom začne pripomínať obyčajný anglický pub, kde je ľahké rozoznať turistov od miestnych obyvateľov. Miestni obyvatelia sa vezú mlčky a sústredene, z okna takmer nevyzrú. A turisti naopak.

Keď sme prešli Saint Yves, padla mi do oka smerovka na Tuckingmill a po chrbte mi prebehli zimomriavky. Tento názov som poznal, hoci pred tridsiatimi rokmi som sa z akéhosi dôvodu nazdával, že Tuckingmill je v grófstve Devon. Tu, v obci Tuckinghill, sa roku 1744 narodil môj obľúbený anglický inžinier William Bickford. Jeho portrét visí v etnografickom múzeu v susednom mestečku Halston. Okrem portrétu v tomto múzeu nenájdete nič, čo by súviselo s Bickfordom. Ani len kúsok Bickfordovej šnúry!

Od čias Williama Bickforda ekonomika Veľkej Británie prekonala množstvo rozmachov i úpadkov. Každý ekonomický úpadok najbolestivejšie zasiahol okrajové grófstva a najmenej Londýn. Proletárske, banícke „periférie“ ako Cornwall či Wales počas každého úpadku prichádzali o časť obyvateľov, ktorí odchádzali žiť buď do Lonýna alebo do Ameriky. Niekde sa „proletársky duch“ strácal a menil na muzeálny exponát, inde, ako napríklad vo Walese, sa zachoval. V okolí mestečka Aberystwyth je po pobreží oceánu roztrúsených množstvo lacných rekreačných táborov s mobilnými prívesmi. Dovolenky v takýchto táboroch sa dávno tešia obľube obyvateľov Walesu, zvyknutých šetriť. Rekreanti sa každý večer schádzajú v spoločenských kluboch svojich táborov vypiť si pivo a zahrať bingo. Pri stolíkoch sa usádzajú celé rodiny a všetci od babičiek a deduškov po vnukov a vnučky sústredene počúvajú moderátora, ktorý cez mikrofón oznamuje čísla, vytiahnuté z bubna a „osviežuje“ ich zaužívanými frázami: „Еleven, two lovely legs, two – a lonely duckling, ninety nine – nearly there… “ Takýmito tábormi s mobilnými domčekmi je opásané takmer celé pobrežie Anglicka a Škótska. Dobre si viem predstaviť, ako milióny britských rekreantov simultánne počúvajú moderátorov, hrajú bingo a popíjajú pivko. Je to typická forma oddychu robotníckej triedy. „Nerobotnícka“, čiže stredná trieda, zas dávala prednosť dovolenkám v grófstve Kent, v mestečku Margate. Pre sto rokmi bolo toto prímorské mesto neďaleko Londýna natoľko obľúbené, že tu rekreantom postavili vyše tristo hotelov.

Dnes je však Margate jedným z najdepresívnejších miest Veľkej Británie. Na hlavnej nákupnej ulici je vyše polovica obchodov zatvorená. A z kedysi vychytených hotelov sa stali internáty pre migrantov z Východnej Európy a sociálne ubytovne pre nezamestnaných, ktorých sem posielajú z iných grófstiev. Keďže životné náklady v Kente, a obzvlášť v Margate, sú oveľa nižšie než v Liverpooli či Yorku, nezamestnaní a ich rodiny, ktorých pošlú do Kentu, podstatne menej zaťažujú rozpočet. Na uliciach Margate ma potešili nápisy v angličtine, poľštine, rumunčine a ruštine s informáciami o tom, kam nosiť a vyhadzovať sklené fľaše. Nočné ticho neustále prerušujú sirény policajných aút. Veľká Británia však na Margate nezabudla. V snahe znovu vyvolať pozitívny záujem o mesto a pritiahnuť sem turistov, v Margate postavili vlastnú Tate Gallery. Mesto začalo trochu ožívať. A hoci už dávno nepripomína obľúbené letovisko, mnohí si pamätajú, že práve tu sa nachádza jedna z najlepších pláží v Anglicku. Je pravda, že sa tu málokto kúpe. Občas sem na víkend prichádzajú rodiny britských Indov. Oblečení vchádzajú po kolená do vody a stoja tam hodinu-dve, nenáhlivo besedujúc. Ani drobný dáždik ich neprinúti vrátiť sa na breh.

Keď som sa nedávno znovu vybral do Margate, uvidel som, ako spoločnosť mladých ľudí vykladá z dodávky plastikový nábytok a napriek usedavému dažďu ho znáša na piesok na pláži. Najprv rozmiestnili tri stoly a tucet plastikových stoličiek, potom vyniesli a poskladali térovú strechu proti dažďu a začali pod ňou opekať barbeque. Keď som sa o niekoľko hodín vracal z prechádzky po nábreží až po Botanický záliv na stanicu, tí istí mladí ľudia už skončili piknik a nakladali plastikový nábytok a stany naspäť do autobusu. Piknik sa napriek zlému počasiu vydaril. Videl som to na ich spokojných tvárach. Do autobusu nakladali aj vrecia s prázdnymi plechovkami od piva. Odvážali si všetko – od dobrej nálady až po smeti. Piknik je pre Angličanov podľa všetkého oveľa dôležitejší vynález než Bickfordova šnúra. Láska Angličanov k tráve, presnejšie povedané, pravidelná starostlivosť o trávniky, mi pripadá ako svojrázna odmena prírode za možnosť sedieť na tráve v parkoch a lesoch a pochutnávať si na obložených chleboch a ovocí. Mimochodom, aj obložené chleby sú anglický vynález. Samozrejme, nemám teraz na mysli nemecký Butterbrot, ale sendvič, nazvaný na počesť svojho vynálezcu plukovníka Sandwicha, vášnivého milovníka kartových hier, ktorému bolo ľúto márniť čas na jedenie. A tak vymyslel sendviče, ktoré mohol žuť počas hry kariet. Akokoľvek som sa snažil vyhnúť téme gastronómie, akosi sa mi sama vynorila. Sendviče plukovníka Sandwicha boli naprosto úctyhodné a skladali sa z chleba a studenej morčaciny. No medzičasom gastronomická „vynaliezavosť“ Angličanov doviedla sendviče na pokraj gastronomického vtipu. Myslím, že keby dakto viedol štatistiky spotreby sendvičov, zistili by sme, že význačné miesto v nich zaujímajú sendviče s hranolkami a sendviče so zemiakovými lupienkami, obľúbené maškrty anglických detí. Mne zas hneď pri prvej návšteve zachutili tradičnejšie, no dnes už menej módne sendviče s čerstvou uhorkou a výťažkom z droždia, Marmite. Obľúbeným jedlom väčšiny Angličanov je však už celé roky indické curry s ryžou a kuracím mäsom. Žiaľ, moja svokra ho nikdy nevarila. Ona vôbec takmer nevarila a absolútne jej nezáležalo na tom, aby potrava bola rôznorodá. Záležalo jej na dobročinnosti. A v tom bola úplne typickou predstaviteľkou anglickej strednej triedy. Už ako staršia pani svojím autom rozvážala po mestečku Walton-on-Thames lacné obedy pre ešte starších obyvateľov, tých, čo už boli pristarí alebo prichorí na to, aby vychádzali z domu. Tento proces, ktorého sa dodnes zúčastňujú tisícky obyvateľov hmlistého Albionu nesie milý a ironický názov Meals on Wheels – jedlo na kolieskach. Keď Olive Sharp už nevládala riadiť auto a sama bola pripútaná k svojmu obydliu, lacné jedlo jej privážali mladší dôchodcovia. Svojpomocný „priemysel“ je v Anglicku rozvinutejší než v iných európskych krajinách. V každom britskom meste a mestečku nájdete kluby dôchodcov. Spoločenský život Angličana sa končí až vo chvíli jeho fyzickej smrti. Pokiaľ žije, bude komunikovať, pomáhať iným alebo prijímať pomoc, hrať bingo a sledovať osudy hrdinov obľúbených televíznych seriálov. A pokiaľ Angličan žije, bude cestovať. Nemusí to byť veľmi ďaleko. Moja svokra Olive mala tie najlepšie úmysly, keď nám ako svadobný dar zaplatila svadobnú cestu. Objednala ju v cestovnej kancelárii, špecializovanej na dovolenky pre starších ľudí. A tak sme sa celý týždeň so ženou vozili autobusom po Škótsku s bujarou a radostnou partiou anglických penzistov. Všetci boli od nás o štyridsať-päťdesiat rokov starší, všetko však vnímali s rovnakým nadšením a potešením ako my mladí. Odvtedy prešlo už 25 rokov a dnes, keď sa mi už tiež na obzore začína črtať odchod do dôchodku, čoraz častejšie spomínam na týchto anglických penzistov. Všetci poznajú „americký sen“, no nikdy som nepočul o „anglickom“ sne. A čo ak „anglickým snom“ je túžba po veselej, radostnej starobe, naplnenej priateľstvami a cestovaním?! Každopádne, keby som si mal vybrať medzi ukrajinskou a anglickou starobou, zvolil by som asi tú druhú. No kým nastane, neraz ešte poletím do Veľkej Británie a pokročím trochu v komplikovanej úlohe skladania rovnomenného puzzle do jedného, možno zložitého, ale zrozumiteľného obrazu.

Z ruštiny preložila Julia Sherwood

Andrej Kurkov, ukrajinský spisovateľ, píšuci po rusky. Žije v Kyjeve a v Londýne. Napísal trinásť románov a päť kníh pre deti. Podľa jeho scenárov bolo nakrútených dvadsať filmov a dokuemntov. Jeho dielo bolo preložené do dvadsiatich piatich jazykov. V českom preklade vyšiel román Tučňák a smrt.