Z psychiatrie ma vyhodili, páčilo sa mi, že som psychicky chorá. Život mi zachránil tehotenský test

Rukou si uhladí hnedé vlasy, upraví ofinu a vypýta si pohár vody. Vanesa Zvolenská má 26 rokov, na hrudi vytetované srdce a nad ním slovo „maminka“. Práve to mi ako prvé udrie do očí, keď si sadáme v redakcii za stôl. Ešte pred pár rokmi by som si zrejme ako prvé všimla niečo iné: opuchnutú tvár posiatu vyrážkami, rozšírené zreničky a prázdny pohľad.

Alebo možno holú hlavu, ak by sme sa stretli v čase, keď si svoje hnedé vlasy v amoku oholila. Žena oproti mne si za posledných trinásť rokov prešla mnohými nepeknými vecami. Niekoľkokrát skončila na psychiatrii, kombinovala lieky s alkoholom, drogami a často striedala partnerov.

Na hrudi má vytetovaný nápis „maminka“ Zdroj: Aktuality

Z psychiatrie ju vyhodili, pretože si z nej robila „letný tábor“ a zaberala miesto tým, ktorí túžili po návrate do normálneho života. „Tajne som v Pezinku pila a vôbec som sa nechcela vyliečiť. Kým ostatní robili pokroky, mne sa páčilo byť psychicky chorou,“ prizná sa bez okolkov hneď na začiatku.

Vanesa trpí hraničnou poruchou osobnosti a na nálepku „psychicky chorej“ bola roky veľmi hrdá. Ospravedlňovala si ňou všetko, čo spravila sebe i blízkym. Liečiť sa nechcela, nemala na to dôvod. Až keď zbadala na tehotenskom teste dve ružové čiarky, vedela, že k starému životu sa u nikdy nevráti.

Štyri promile na základnej škole

Prázdniny medzi siedmou a ôsmou triedou. Vonku stúpla ortuť až tridsiatke a Vanesa so spolužiakmi oslavovali kamarátkine narodeniny. Vanesa medzi nich zúfalo túžila zapadnúť, nájsť si miesto v kolektíve. Ako introvertné dieťa bola väčšinu času „neviditeľná“. V ten deň to však bolo iné. Chcela sa im zapáčiť. Alkohol už párkrát skúsila, páčilo sa jej, čo s ňou robil. Smelo si zobrala fľaše vodky a fernetu a na lačný žalúdok sa z nich napila.

Na to, ako jej spolužiaci volali sanitku, si nepamätá. Prebrala sa až v nemocnici. Ako prvé uvidela maminu nahnevanú, no uplakanú tvár. Trinásťročné dievča malo podľa lekárov v krvi štyri promile a rodičia od toho dňa na krku sociálku. Toľkokrát sa s ňou rozprávali o alkohole a drogách, podporovali ju a snažili sa jej vytvoriť čo najlepšie zázemie... Nepomohlo to.

Prečítajte si tiež:

Pred spaním som rozoberala mobil, lebo som sa bála, že ma odpočúvajú. Strach ma dnes už neovláda

Keď sa Vanesa napila, zrazu bola iná. Odvážna. Vtipná. Nehanbila sa. O dva roky neskôr ju prijali na odevný dizajn. Na umeleckej strednej škole k fľaške pridala aj marihuanu. To už trpela úzkosťami a depresiami, ktoré ešte nevedela pomenovať. Netušila, čo sa s ňou deje, iba to, že keď sa napije, alebo si dá drogu, je jej zrazu lepšie.

Vanesa Zvolenská zo svojim synom Zdroj: Vanesa Zvolenská

„Keď na mňa prišla úzkosť, triasla som sa a mala som pocit, že zomieram. Z príležitostného fajčenia s kamarátmi som si začala sama zháňať marihuanu. Zašívala som sa vonku alebo na schodisku. Vtedy sa začali moje problémy,“ hovorí a v jej priznaní cítim rozpaky. Kamaráti ju v pití podporovali, smiali sa na tom, ako sa tacká ulicami a Vanesa už nebola neviditeľná. Konečne sa stala obľúbenou. Aspoň si to myslela.

Úzkosti boli však príliš silné. Chcela, aby prestali, a začala experimentovať s tvrdšími drogami. Skúsila LSD, pervitín či lysohlávky. Do školy chodila čoraz menej. Netrvalo dlho a rodičia si všimli, že s ich dcérou nie je niečo v poriadku. Tentoraz si to už netrúfli riešiť sami. Obrátili sa na psychológa, ktorý ich ihneď poslal na sedenie k psychiatrovi.

Ani pomoc odborníka však nepriniesla riešenie. „Nevedeli mi trafiť diagnózu a nastaviť liečbu, skúšali na mne rôzne antidepresíva. Tie mi kombinovali s liekmi na spanie a na úzkosť,“ menuje mladá žena. Cítila sa ako pokusný králik. K alkoholu a drogám pribudol ďalší problém: závislosť od liekov.

Nálepka chorej bola vykúpením

Všetci dúfali, že Vanesa má len divokú pubertu z ktorej vyrastie. Mýlili sa. Rok po dovŕšení dospelosti stála s cestovnou taškou pod modrým nápisom „Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela“. V Pezinku strávila dva mesiace.