Kristína Tormová: Bola SOM na kurze dúl pre umierajúcich

Ja vlastne neviem, či o tom písať, či nie. Lebo síce chcem, len neviem ako. Lebo je to zatiaľ jeden veľký pocit, ktorý je spojením vďačnosti, neobyčajného obyčajna, radosti, kopcov smútku, úľavy, splnených očakávaní a predsudkov z predsudkov. Nejako som čakala, kedy nastane ten moment a ja budem vedieť, že teraz by som si o tom chcela voľačo napísať. Nastal dnes. Kamaráti si mysleli, že si robím srandu, že som sprevádzačkou umierajúcich. Tak sa smiali, až im slzy tiekli a mne to bolo chvíľu smiešne a potom som pocítila, že som nesvoja. Lebo ono to vie byť srandovné, ale tá pokora a zodpovednosť, ktorú pociťujem, tie zážitky, ktoré mám...vlastne až také srandovné nie sú. Aj keď aj umieranie občas sprevádza trochu srandovna. Je príliš magické na to, aby som sa vedela rehotať. I keď sa pri spomienke na smrtkové zážitky usmievam. Niekedy so slzami v očiach… Napokon sa zistilo, že moji kamaráti netušili, že niečo také, ako dula pre umierajúcich vôbec existuje. Už vedia. Niektorí sa aj tak smiali. Možno to bol strach zo smrti. Ktovie. Som dulou pre umierajúcich. Už dlhšie som ňou tak trochu a teraz mám už aj symbolický diplom z kurzu, ktorý sa mi po roku čakania podarilo absolvovať. Bol to len začiatok. Začiatok, ktorý ma utvrdil v tom, že to naozaj chcem robiť. Aj keď najprv opatrne, skúmajúc ako vlastne na to, ako sa to dá, ako sa to deje, ako to plánovať popri rodine, práci…ale veľkú chuť a odvahu mám.

A aby ste si nemysleli, tiež si z toho robievam srandu. Kamarátom hovorievam, že to funguje tak, že keď už dlho niekto umiera, prídem do miestnosti ja, človek sa na mňa pozrie a povie: “Preboha, Tormová, mňa porazí!” A porazí ho. Hádeska, móre! Zosobnená eutanázia. Aj sme vymysleli, že by som mohla nosiť ryšavú nakrepovanú parochňu, alobal na zuboch a kosu, ako Zubatá z Perinbaby. Akože nie je to zlý nápad, ale môže sa stať, že nie každému by to vyhovovalo. Respektíve, asi by to nevyhovovalo nikomu. Ale aj takto sa žartuje o podobných veciach, keď o nich nevieme hovoriť inak. A my to s tými témami smrti moc nedávame veruže. Moji blízkoľudia však vedia, že sa s touto témou, s odchádzajúcimi ľuďmi a túžbou, zahrávam už dávno. “Preboha, to takúto ťažobu na seba hádžeš? Nestačí ti?” A ja sa im snažím vysvetliť, že to nie je ťažoba. Že to je život. A ak by to bola ťažoba, vždy sa dá oddýchnuť si, postarať sa o seba… Zatiaľ mi tí “moji” umierajúci jednoznačne viac dali…ak mi vôbec niečo vzali.

Je to neha, je to nádej na pokoj, je to spomalenie, ticho, šepot, dotyky. Momenty, kedy stačí len byť. Sú to momenty plné neobyčajného obyčajna, ktoré tak milujem, pochopenie a rešpektu. Bez otázok zbytočných, no s otázkami, ktoré robia príjemno, aj keď sú o smrti. Inak. Novo. Konečne.

Nepredpokladám, že táto téma, bude každému príjemná. Naopak. Myslím, že tento text nebude veľmi lákavý na čítanie. Ľudia o smrti neradi hovoria a počúvajú. O smrti. Veď to je predsa koniec…to bolí a ktovie, čo je potom a čo keď a…vôbec, ľudia nemajú radi konce a straty. Straty bolia. A je to tak v poriadku, že to tak cítime. Jeden z ľudí v mojom najbližšom okolí sa roky rokúce o seba tak bojí, že mám pocit, že mu to uberá z radosti zo života. Má kopec dôvodov skutočne sa báť rôznych diagnóz, avšak je to veľmi úzkostné. Nie len preňho, ale aj pre ľudí v jeho okolí. O diagnózach nehovorí, ak tak len v náznakoch, vysloviť tú chorobu na “r” nedokáže a jeho obavy z najhoršieho sú roky voľným okom pozorovateľné a jeho trápenia sú smutné. Obavy a strach mu často prekrývajú oči a on nevidí pekno, ktoré sa okolo neho dennodenne motá. Radosť a také to “tu a teraz” a nie také to “čo bude ak raz”. Podľa mňa si na to už aj zvykol, že to takto má. Obavy tohto človeka nie sú ničím výnimočným. Má to tak veľa ľudí. A to bolo jednou z hlavných inšpirácií, prečo som sa rozhodla… Nie som spokojná s tým, že si dodrbávame roky života tým, že sa bojíme, že raz umrieme. Že mám taký strach z konca, že naňho len čakáme, namiesto toho, aby sme žili to, po čom túžime. Že nežijeme, lebo nechceme umrieť.

Strašne ma to irituje. Strašne. Zrejme preto, že som sa vždy panicky bála smrti. Od malička. Vojny, zemetrasení, toho, že mi umrie otec som sa bála priam panicky. Vždy keď umieral v divadle na javisku, bála som sa, či to stále len hrá a veľmi som plakala. Často som plakala len z predstavy, že niekto umrie. Odmietala som chodiť na pohreby, nemohla som chodiť do nemocníc, Heydukovu som obchádzala ako sa len dalo, predstava dotyku s umierajúcim človekom bola mojou nočnou morou, konzumácia čohokoľvek pri vážne chorom človeku mi spôsobovala nechutné gastro stavy, pri chorých ľuďoch som pociťovala strach, cítila som neexistujúce smrady a infúzie vpichnuté do rúk vo mne vyvolávali mdloby… a “mŕtvoly”, hoc aj len vo filmoch…to bol hrot. Niečo, čo som tak vytesňovala, až som to všetko videla a vnímala stonásobne. Tak to býva, keď sa tvárime, že niečo nevidíme, že sa nás niečo netýka. Ale nebudeme si klamať…ono sa nás to týka všetkých. Buhahaha.

Prešlo to. Zlomila to asi tá moja blízkosť s koncom, o ktorej som už neraz písala, ten niekdajší intenzívny a vtedajšou životnou situáciou podložený pocit, že tu už nechcem byť. Prelomila to skutočnosť, že som stále tu. Že žijem, že každý deň si nájdem niečo, z čoho mám motýliky v bruchu, že zažívam niečo krásne. Vďačnosť za život a všímanie si maličkých neobyčajných obyčajností, ktoré mi dennodenne pripomínajú, ako je dobre, že žijem. Takých, ktoré som predtým nevidela.