Zrkadlá Európy: Leto nehybného úpeku (Poliak v Moldavsku)

Článok je súčasťou platformy Salon, ktorú vydáva občianske združenie Projekt Fórum. Platforma prináša výber esejí a fejtónov publikovaných v európskej a svetovej tlači, s osobitným dôrazom na krajiny strednej Európy.

Mal som možnosť ísť do Talianska. V rámci jedného z takzvaných projektov mi ponúkli, aby som tam pobudol tri týždne a niečo o krajine napísal. Už som tam bol. Dokonca dvakrát. V Toskánsku a v Kalábrii. Páčilo sa mi tam všetko, ale v hlave neostalo nič. Vrátil som sa taký, aký som tam šiel. Odpísal som, že môžem vycestovať do Bieloruska, keďže tam nejazdí nik. Alebo na Ukrajinu. Rozhodne niekam na východ. Jednoducho preto, že kým východ zanikne kdesi v Pacifiku, prestrie pred vami územie veľké desiatky tisícok kilometrov. V ľudskom ponímaní je to rozmer blížiaci sa k nekonečnu. Odpísali, že z východných krajín je v ponuke len Moldavsko. Odpoveď znela trochu ako ospravedlnenie a napadlo mi, či sa ho nehanbili vôbec niekomu ponúknuť. Obratom som odpísal, že idem. Na zadný nosič auta som pripevnil bicykel.

Predné koleso trčalo, tak som ho odmontoval a schoval do auta. Fajn nápad, predné koleso sa dá rýchlo zhodiť i nahodiť, navyše veľmi nezavadzia. Pribalil som si aj nejaké užitočnosti, spacák, stan, plynový varič, čajník, dve plynové bomby, lyžicu, ktorú som si rok predtým kúpil v Ulanbátare, poriadny nôž a sekerku. K tomu nejaké oblečenie, zubnú kefku, uterák a začiatkom septembra som vyrazil.

Už sa temer minul aj november, fúkalo a srieň sadala na stromy. Skúšal som si pripomínať všetko poporiadku, ale výraznejšie obrazy sa natlačili dopredu. Žltý pes z dediny pri Cantemire na juhu. Ležal na zákrute, krvavý a veľký. Ešte aj s reťazou na krku. Ušiel, aby zahynul. Smutné to bolo aj preto, že premávka bola v tých miestach temer nulová. Telo bolo nafúknuté, muselo tam ležať už dlhšie. Ľudia chodili okolo a nikto nič. Nedotkli sa ani reťaze, nechali ju ako bola, krížom cez cestu. Takéto zážitky sa mi vybavovali. Mŕtve zvieratá a prenikavý, sladkastý zápach mrciny.

Prečítajte si tiež:

Zrkadlá Európy: Moji milí priatelia (Rumunka v Nórsku)

Navyše mi skolaboval externý disk a tak som prišiel aj o fotografie. Na všetko si musím pospomínať. Musím sa vrátiť do tej vyhne, ktorá nechladla ani v noci. K puchu zdochlín, nebol všade, no nevedel som sa ho zbaviť. V Trebujeni som sa ubytoval v hotelíku pri múzeu. Zmontoval som bicykel a celé dni som len jazdil v úpeku. Natrafil som na akúsi provizórny úvoz, taký ako ten pred Butuceni. Panovalo také dusno, že som musel zosadnúť a predierať sa cez prerastenú burinu. Tu i tam sa povaľovali čierne kravské mrciny. Nehybný vzduch, sálavé pachy, celkom ako v nemom horore, keď slnko pečie rovno na hlavu. Nechcel som sa vrátiť. Hodil som si bicykel na plece a s dušou na jazyku som sa vyterigal navrch.

Inokedy som sa vyviezol vysoko nad dedinu, ku skalnatému zrázu a raboval som vinice. Zakrádal som sa, učupil v tieni, oberal červené i biele. Drobné, ale sladučké bobule. Popíjal som vodu a užíval si ohromujúci výhľad s kľukatiacou sa riekou, svetlými skaliskami a bielou kostolnou vežou. Dedina ležala dole, v ohybe rieky. Hrozno, voda, bicykel. Celé dni. V nehybnom úpeku. A v závanoch sladkastého zápachu uhynutých zvierat. Z údolí, plání, od ciest. Natrafil som na hrudné koše, rohaté kravské lebky, vycivené hnáty, mnohé ešte s čiernou kožou. Videl som aj veľké vtáky zavesené pod oblohou, na skalách vydriapané také skorokozy, pechoriace sa k tým ani pohrebiskám ani smetiskám. Bolo niečo staré, prastaré v tej zmesi života a smrti. V tých strapcoch hrozna a kostiach. Vinič a mrcina. Dedinčania fúrikovali hore-dole, starali sa o vinice a vyvážali zvieracie ostatky, aby nezamorovali vzduch v obci. Dobehli psy, zlietli sa vtáky, zbiehali sa zástupy mravcov. A ja som podvedome zňuchával, hľadal tú arómu. Keď jej nebolo, začala mi chýbať.

Stan mi bol nanič. Skusmo som ho dva či tri krát som rozložil. Kraj bol spustnutý, ale dali sa nájsť príjemné miesta. Na juhu, niekde medzi Colibaşi a Vulcăneşti som zišiel z asfaltky medzi kukuričné polia. Tiahli sa až k horizontu. Polia prerušovali medze zarastené stromami. Uchýlil som sa pod ne, zoradené v páse uschnutého podrastu. Všetko praskalo a šuchorilo. Otvoril som si konzervu s baraninou, zapíjal som ju vínom. Blížila sa noc. Svet temnel a tíchol. Aj najvzdialenejšie zvuky zrazu zneli zreteľne. Z hospodárskej usadlosti vzdialenej niekoľko kilometrov bolo počuť hlasy. Zhrkotala motorka. Neďaleko híkal osol. Niečo bzučalo v šelestiacej temnote. Spať sa mi nedalo. Načúval som. Nebol to strach, len akási nahota. Holomšivosť krajiny bez možnosti ukrytia sa. Bola to už skoro step, jej západná hranica. Začínala sa kdesi na východe v Mandžusku. Darmo na nej rástla kukurica a vinič. Bola to skutočne step. Poležiačky som pritláčal ucho k zemi. Zvuky sa valili zo všetkých strán. Vystupovali z minulosti, veď predsa museli kamsi vsiakať; chvenie, dunenie tisícok kopýt, čried, jazdcov, škrípanie vozov na vysokých kolesách, to všetko, čo sa stalo kedysi v prvotnej obnaženosti, pod klenbou oblohy vzopnutou nad falickým viničom. Sčasti na boku, sčasti doluznačky, cítil som, že zem hreje, do rána nevychladne. Stará, nasýtená horúčavou. Nahá a pustá. Neuveriteľne pustá. Sotva dotknutá poľnohospodárstvom. A pod tým len stepná černozem a staré zvuky z tatárskych čias. Zadriemal som ako strážnik na varte. Ráno som začul vzdialenú streľbu. Možno poľovačka, možno len plašili vtáctvo. Bolo sucho. Ani kvapka rosy. Dorazil som baraninu, nanosili sa mi do nej mravce. Napochytre som sa zbalil, zahladil stopy a pobral som sa ďalej ako tí dávni jazdci, ktorým som v noci načúval.

Vybral som sa hľadať mestá. Leova bola svojím spôsobom pekná. Ulice sa križovali v pravom uhle. Domy zo starých tehál stáli v rovnomerných rozostupoch. Všade rástli gaštany. Napadnuté. Na okolí bolo neskoré leto so zelenajúcimi sa stromami a tam to vyzeralo na pokročilú jeseň. Chorľavý lesk slnečnej pozlátky prisládzal staré múry, droliaci sa betón a zelinu vyrastajúcu z puklín. Motal som sa po tom sídle, či sídlisku a čosi mi tam chýbalo. Niečo ako nenaplnenie očakávania ma pridúšalo. Miatlo. Konečne mi docvaklo, že neviem nájsť centrum. Prišiel som z tej časti sveta, v ktorej pri vjazde do mesta na pozadí oblohy, na horizonte podvedome hľadáme koruhvičku kostolnej veže. Hore vežu, dole námestie. Ustrnulý zhluk obydlí v stepi. Uťapkané, zvetrané a popraskané hmoty. V jej útrobách žijú ľudia, ale navonok sa mrví, a rozožieraná rozpadá ako dielo prírody. Komunizmus predsa mal byť vo svojej podstate čímsi ako vrásnenie, hlásal, že zmení podobu Zeme v jej geologickej vrstve. Pochová staré, stvorí nové. Leova naozaj pripomínala výsledok tektonických a atmosférických aktivít. Zbytočne som hľadal námestie a centrum. Centrum malo byť v Moskve, na Červenom námestí, nikde inde.

Keď sa Daniel Kalder, autor Zabitého kozmonauta vybral po desiatich rokoch z Moskvy do Texasu na mexickom pohraničí, opýtal som sa ho, prečo práve tam. Odvetil, že po Rusku ho už zaujímajú len apokalyptické miesta. Stačí si pripomenúť Krvavý poludník a Cestu Cormaca Mc Carthyho a je jasné, o čom Kalder hovorí.

Tento výraz som hľadal: kraje a miesta apokalypsy. Potuloval som sa po periférii zaniknutého impéria, nachádzal som jeho zbytky, kostrové zvyšky. Tak ako tu, v meste Leova, ten starý betónový múr, v prasklinách rástla burina. To isté na letisku v Bracku, v Zabajkalsku na čínskej hranici, v mongolskom Darchane i Ulangome. Aj v Chocime na Ukrajine. V hoteli z tej istej tehly ako domy v tieni chorých gaštanov. Putoval som po ich stopách. Ako na vykopávkach, striehnuc, kde sa kruh starého stĺporadia vynorí spod zeme. Pátral som po hrdzavom železe. Po prvotných skladníkoch utópie, ktorí sa pozvoľna vracali do ríše minerálov. Miesta v stepi – tu, či kdesi v Kalmycku, na okrajoch púšte Gobi – akoby ktosi nazhŕňal kamenie od samého horizontu, navŕšil z nich neveľkú hŕbu a povedal; vstúpte a prebývajte. Na mieste, kde predtým nebolo ničové nič. Len dedinky s domami pričapnutými ako korytnačky v rozpálenom prachu a občas jazdci zjavujúci sa medzi falickými vinohradmi.

Prečítajte si tiež:

Zrkadlá Európy: Melódia budúcnosti (Chorvátka v Taliansku)

Hľadal som stred mesta Leova. Zmrákalo sa. Do šera svietili len jasavé vývesky z plastu hlásajúce mená bánk a mobilných operátorov. Len to svietilo. Tohto jasu sa mala zľaknúť prastará postimperiálna temnota. Mala vzbĺknuť ako suchá tráva, ako čierny papier a vo svetle toho plameňa sa malo na svet vykľuvať to nové. Apokalypsa za apokalypsou.

Michai mal hádam desať, jedenásť. Stál na krajnici a mával. Bolo to v dedine Michailovca, temer na ukrajinskej hranici. Nastúpil a dosť sa vyplašil, keď zistil, že nie som našinec. Ale rozhovorili sme sa po rusky a rozpaky pominuli. Vravel, že jeho otec chová kone.

Bol drobný, svetlovlasý, v trošku priveľkom svetri, športových trenkách. Chcel k vlaku v Bugeaci. Cestoval k babke. Poškuľoval po mojej nokii. Nakoniec sa predsa len odhodlal a opýtal sa ma, či mám v nej nejaké hry. Odpovedal som že vlastne ani neviem, lebo ja len volám a esemeskujem, nech sa pozrie sám. Chytil telefón, chvíľu hľadal a po niekoľkých sekundách sa už spustilo pípanie. V zaujatí aj pozabudol, že sa vezie s akýmsi pofiderným neznámym, ktorý má na zadnej maske namiesto rezervy bicykel. Opýtal som sa ho čo robí, kto sú jeho príbuzní, či sa chystá cestovať aj ďalej. Nerušene klikal, oči od mobilu neodlepil. Áno, raz som bol s otcom v Taraclii. „Óčeň krasivyj górad,” povedal vo chvíli, keď dosiahol jedno z víťazstiev v elektronickej vojne, lebo od radosti až podskočil. Vzápätí sme dorazili do Bugeace a museli sme sa rozlúčiť. Keď mi podával telefón, v očiach mal smútok. Vystúpil na križovatke a vykročil vpravo. Pozeral som za ním, kráčal pomedzi staré dodávky, konské povozy, krížom cez príležitostné trhovisko na priesečníku ciest. Drobný a krehký ako vrabec Michai, vedel lepšie ako ja, čo mám v mobile a bol v nádhernom meste Taraclia.

Stan mi bol nanič nič, ale bicykel sa zišiel. Počas pobytu v Trebujeni ma vozil štyri dni. Po večeroch som sa snažil nepreháňať to s vínom, aby som ráno vládal vyraziť ešte pred úpekom. Bol september, ale horúco bolo ako v júli. Nabral som si vody a vozil som sa. Maşcăuţi, Jevreni, Izbişte. Dlhé výlety po rozpálených bielych prašných cestách v nehybnom vzduchu. Občas nákladiak, sedan a oblak prachu. Vzápätí ticho a páľava. Dalo sa jazdiťpo krajnici, v tieni orechov rastúcich popri cestách. Kilometre osamenia. Zvláštny pocit, kraj bol obrobený, zjavne niekomu patril, prítomnosť hospodárovej ruky bola neprehliadnuteľná, no živej duše nikde. Občas stálo na kraji poľa auto a to bolo znamenie, že niekde v strede poľa, v tej záplave stebiel prelievajúcich sa z chrbta jedného mohutného pahorku na druhý, sú ľudia. Mordujú sa v úpeku. Pripútaní k pôde, v hlbokom predklone, spálení slnkom. Niekedy som na kraji poľa zastal, tíšina, bezvetrie a v hĺbke kukuričného hája čosi ševelilo. Boli tam, pracovali, neviditeľní, neskutoční. Večer som mal na košeli soľné mapy.

Jazdiť sa dalo aj po chodníkoch, od ciest vzdialených. Stačilo v Trebujeni pri moste zísť z cesty smerom na Raut a vyraziť proti prúdu popri rieke. Napravo, východne, sa vypínal skalný zráz a kvôli nemu sa tam slnko na oblohe zjavovalo neskôr. Vysoko, v skale, mali mnísi vytesané cely. Pred rokmi som v jednej z nich bol. Chudý a bradatý mních ma považoval za Slováka. V skalnom výklenku mal vtesnané lôžko prikryté červenou prikrývkou. Hneď vedľa bola kaplnka s oltárom a ikonami, ale tá kamenná stiesnenosť, klaustrofóbia, pôsobili ťaživo. Mohlo to byť pre pustovníka dobré miesto, lenže pri nízkom vchode už z nohy na nohu prestupovali ďalší zvedavci. A tak to šlo po celý deň. Dva kilometre ďalej boli v skalnom zráze opustené cely. Zišiel som z bicykla a vyškriabal som sa tých dvadsať – tridsať metrov. V jaskyniach vydlabaných v poddajnom kameni bolo sucho a teplo. Našiel som stopy po nápisoch, reliéfoch. Pri vstupe sa stačilo otočiť a prestrel sa vám široký výhľad na rieku a údolie. Skúsil som si predstaviť život mníchov pred takými tristo – štyristo rokmi. Žili v útrobách brala a hľadeli na nehybný svet pod sebou, pozvoľné striedanie ročných období, zmeny počasia. Dážď, sneh, vietor. Na okraji stepi. Inak nikde nič. Zopár kamenných budov, niekde zrúcanina. Znepokojujúce susedstvo s Tatármi za dnestrom. Živil hrdinskú vieru pustovníkov strach pred pustinou? Alebo úžas z nesmiernosti a bezhraničnosti sveta stepí? Usadil sa tu ľudský duch, aby skúsil zistiť niečo o svete, do ktorého sa nedalo dovidieť? Na som myslel, usadený v kamennom útulku.

Slnko sa posunulo a tiene sa začali klásť na opačnom brehu rieky, začul som suchý tresk. Jeden, druhý, tretí, čoraz viac. V úplnom tichu ten zvuk doliehal zo vzdialenosti niekoľkých stoviek metrov, umocnený ozvenou odrážajúcou sa od skalného zrázu. Boli to plastové fľaše, stovky, pripomínalo to divokú skládku. Praskali v teple. Zvuk to bol príkry, v tichu predpoludnia, pri pohľade na zarosené dlhé tiene, znel obhrublo. Sedel som na drsnej bielej skale plnej odliatkov drobných mušličiek. Z geologickej vyhne, z hĺbky stáročí, z cely pustovníka som hľadel na smetisko.

Také to tam bolo. Uprostred viníc tleli zdochliny. V droliacej sa matérii komunizmu klíčil novotvar nastupujúceho sveta v ktorom bude mať každý, kto sa chce cítiť ako človek, svoj účet a svoje očko v sieti, aby nezahynul z osamelosti.

Pokiaľ ide o osamelosť, komplikovala mi celý pobyt. Len čo som sa s niekým pustil do reči, len čo som sa dostal k tomu, aby som vyjavil, že nie som tak celkom turista objavujúci a spoznávajúci krásy pozabudnutého kraja, bolo sa treba priznať; prečo sám? Pri návrate od opustených pustovní om narazil na miestnych a pustili sme sa do reči. Najskôr sa trochu zaťato vyzvedali, prečo po rusky, prečo nie po moldavsky, teda vlastne po rumunsky. Vysvelil som, že som Poliak a po rusky je mi to bližšie a že sa ospravedlňujem. Chápavo prikývli. O minútu padla otázka – prečo sám. Žena je kde? Bolo zjavné, že som pricestoval sám. Vlastne nikoho osamoteného som nestretol. Iba ak ľudí na cestách, stopárov, ktorí sa chceli zviezť a to sa vlastne stretli dve osamelosti, ale otázka už padla. Vnímali ma ako čudo, možno menejcenné, lebo osamelosť bola hriešnej, prekliatej povahy.

V meste Bặlţi som si bicykel odložil u recepčného. Zamkol ho vo svojej neveselej kutici a nechal si za to zaplatiť. Mal vyše šesťdesiat, prešedivený, vysoký, prihrbený. Vravel, že je jedno, či je človek Moldavcom, Rusom, Ukrajincom, Poliakom, či Nemcom, lebo všetci ľudia sú bratia a vážiť si treba srdečnosť a úctivosť. Vysvetľoval to sám sebe, pevne zvierajúc moju dlaň. Znelo to ako budovateľské heslo, ale vkladal do toho celú svoju dušu, akoby ma potreboval ubezpečiť, že ani moja cudzia osamelá figúra mu nebráni prijať ma do spoločenstva ľudí.

Len malý Michai sa ma od hry v telefóne nevypytoval. Nič nevyhlasoval. Vystúpil, pozeral som za ním a uvažoval som nad tým, že by bolo dobré zájsť do Taraclie, pozrieť sa, ako vyzerá jeho prekrásne mesto. Nebolo ďaleko. Prepravil som sa do Comratu, kde som kedysi videl dievčinu v čiernom sedieť na traktorovej vlečke, pri otvorenej rakve odháť vejárom od tváre nebožtíka muchy. Po tridsiatich kilometroch som zabočil doľava. Jazero sa volalo takisto ako mesto. Vyhľadal som hlavnú ulicu. Okrej nej tam toho veľa nebolo. Kostol, tržnica, nejaké obchody, bankomaty, všetko. Vzápätí sa začínala vidiecka zástavba. Stodoly v tieni sadov. Asfalt sa strácal. Vystúpil som a pokúsil sa pozrieť sa na to Michaiovými očami. Trocha zdola, aby všetko podrástlo, zdôstojnelo. Predstavil som si, že som prišiel z Michailovky, kde na hlavnej ulici len horúci vietor z ukrajinských šírav točí prach. Predstavil som si, že sa pozerám na krásu. Šlo to bez námahy. Povedal som si, že som zabudol podrásť, že som vlastne decko, malý chlapec a nech sa z domu vyberiem na ktorúkoľvek stranu, všade ma čakajú čudesá. Zreteľne som si pamätal ten pocit spred štyridsiatich rokov: zjavné je len predlohou skutočného videnia, treba vedieť prekuknúť poťahy na objektoch sveta, v ktorom sa hranice skutočnosti a predstavivosti stierajú, rozpúšťajú, miznú a ja sám, nasledujúc svoju predstavivosť, sa strácam v útrobách skutočného, vymysleného a nadprirodzeného. Musel som ísť do Taraclie, aby mi došlo, že nikdy som nič iné, než návrat do tamtej sýtosti prežívania nehľadal. Preto som nechcel ísť do Talianska. Nechcel som, aby mi Taliansko svojou rafinovanosťou, zložitosťou, vrstevnatosťou zaclonilo tú zásobáreň z detstva. Dá sa v nej prebývať ako v najhlbšom sne a ostať pri plnom vedomí. Možno je to zvrhlosť, že si namiesto Talianska vyberiem prejdeného psa s reťazou ležiaceho pri ceste, pod mračnom múch. Lenže potom aj detstvo je perverzné, keď odmieta ponuky samozrejmej každodennosti a znevažuje ju, či pretvára. Takže som vlastne necestoval nikam, len som sa vnáral do scenérií, ktoré živili môj zámer nasýtiť sa ich každodennosťou. Tak to decko vo mne chcelo a prebiehalo to na nenápadných miestach, na miestach s pôvabmi dobre ukrytými, s neokázalým bytím. Na okraji stepi, povedzme. V Taraclii.

Alebo vo Vulcăneşti. Alebo v Cantemire. Alebo v Giurgiuleşti. Alebo v Cahule. Juh. Čo sa stane s tým svetom, keď sa vzdá svojej melanchólie? Čo ju nahradí? Zvolí si krajina svoj osud a bude hľadať vlastnú tvár? Ako chcú vyzerať všetky tie krajiny, ktoré doba vyplavila na plytčinu? Budú sa opičiť jedna po druhej, alebo budú svoju zanikajúcu krásu obdivovať v čarovnom zrkadle? Na čo sa premení to dávno zotleté s ostatkami utópie komunistického konca dejín? Znova a znova som opúšťal hlavnú cestu, aby som sa túlal a prizeral. Na pohľad bolo všetko ako predtým. Vláčili snopy kukurice. Sedeli pred domami na krajniciach asfaltiek a do prachu kreslili svetlom pozlátené kruhy. Kráčali popri cestách a dlhými tyčami ráňali orechy. Desiatky kilometrov stromoradí. Tlačili bicykle obložené mechmi s tou úrodou od cesty. Ovce mali vlnu tej istej farby ako vyprahnutá tráva. Páchli sucho a výrazne. Kone stáli na holinách s hlavami hlboko sklonenými, hádzali čierne tiene. Pri hrádzkach sa beleli kŕdle husí. V dedinách sa po rozodnení ozývala hydina. Najviac bolo počuť kačice. Možno preto, že keď sa budili, panovala ešte tma a ticho. Zdalo sa, že je to tak odpradávna. Jedného dňa pred mojím hotelíkom v Tribujeni zastal čierny mercedes. Vytúpil hrubokrký holohlavý týpek. Všetko bolo na ňom ako sa patrí: zlatá reťaz, zlatý prívesok a nedostižné sebavedomie. Napadlo mi, že hľadím na to nové. Keď som sa vrátil z bicyklovania, temer som ho nespoznal. Mal na sebe len kraťasy, žabky a reťaz. Skláňal sa nad rozrobeným prasaťom. Vyberal vnútornosti. Vypasený a prekrvený pôsobil, akoby štvrtil sám seba. Nakoniec si pol prasaťa hodil na rameno a ohnutý pod tou ťarchou vykročil ku kuchyni. Nevedel som sa vynadívať, bol ako z obrazu Francisa Bacona, ako obaja Bruegelovia v jednom. Nenápadne som si ho odfotil.

Lenže stačilo zájsť do Kišiňova a človek uzrel mesto zasnené i divoké odrazu. Mesto, ktoré sa lienilo a z putujúceho bylinožravca sa premieňalo na dravca. Mesto v delíriu idiotskej premávky. Posedávali, šparchali sa medzi zubami, lúskali slnečnicové semiačka ako po stáročia, ale len čo sa stali vodičmi, začali vystrájať ako blázniví. Trúbiac, obiehajúc cez plnú, natesno myšičkujúc. Vzápätí zastavili, vystúpili a oddali sa snivosti, klebetniu, škriabaniu na bruchu, žabky skopnuté, na nahých lýtkach červené šmuhy po nepestovaných nechtoch nôh. Akoby niekto v nepravidelných intervaloch púšťal do nich elektrinu.

V živote som nevidel toľko zmenární. Všade boli. Malé kukane v zadných kumbáloch, priechodoch, vo výklenkoch, vydlabané do skaly, osvetlené žltým svetlom, tesné, ledva sa v nich človek obrátil. Stolček, kalkulačka, alebo drevené počítadlo, kovová pokladnička, kreslo, žiarovka. Zmenárnici ako zmučené automaty, rátali, zrak nezodvihnúc, mlčky. Ako prilepení, jaskynní ľudia. Na rohu ulíc Ştefana cel Mare i Ismailovej sedel na schodíkoch žobrák. Obnažené protézy nôh sa voskovo leskli. Ruky mal len od lakťov. Klepalo ho v stacionárnej verzii epileptického záchvatu. Niekto ho každý deň priniesol aj odniesol. Dav ho obchádzal natesno. Keď som ho zazrel, zabudol som siahnuť do vrecka, kde som mal zrolované jednolejové bankovky prichystané špeciálne pre potreby kišiňovských prechádzok. Chcel som to odčiniť, ale rieka tiel ma unášala ďalej. Keď som sa po niekoľkých hodinách vracal, nebol tam. Toho večera som sedel na terase Green Hills Nistru a popíjal som pivo. Chlap okolo štyridsiatky. Otrčil plastový pohár a posunkom ma vyzval, aby som prispel. Odmietol som. „Američan?” opýtal sa. Pokrútil som hlavou. „Germán? Angličan?” Povedal som mu. Pozorne sa mi prizrel, akoby mu moja národnosť bola akási bližšia. Ale potom sa len usmial. „Tak ty sovjeckij čelavek,” povedal a stratil sa v kišiňovskej noci. Pichlo ma pri srdci. Ranil ma. Chcel som sa vzpriečiť. Ja? Sovietsky človek? Ako sa opovážil, s tým svojím žobráckym téglikom, čaptavec? Ako? Dopil som a vravím si: Áno. Som sovietsky človek, aj keď asi iba jeho tieň. Obsedantne obrážam územie zaniknutého impéria. Hľadám zvyšky podoby strateného sveta. Počas môjho života sa nestalo nič porovnateľne veľké a silné. A už sa asi ani nestane. Nebolo to ani pekné ani dobré, ale prevalilo sa to ako kataklizma alebo náboženstvo. Hlavne to vyvolávalo hrôzu. Všetky tie pozostatky anticivilizácie, ktorá ako potopa skántrila človečenstvo s celou jeho históriou, minulosťou, vierou a múdrosťou. Droliaci sa betón, hrdza, burina. Antihmota. Nemal som čo hľadať v Taliansku, pretože som hľadal pamiatky po zriadení, ktoré malo priniesť definitívne vyslobodenia sveta. Ok, vravím za neznámym do kišiňovskej noci. Zrejme som sovietskym človekom.

Vracal som sa cez Costeşti. Cesta do Rumunska vedie po korune hrádze priehrady. Nádrž je okolo dvoch stoviek kilometrov dlhá. Bol príjemný, jasný deň, ale kam oko dovidelo, nikde nikoho, nijaký čln, loďka žiadna. Colná prehliadka na moldavskej strane zabrala niekoľko minút. Ktosi predo mnou viezol zeleninu v dacii kombi. Vyšiel som na hrádzu. Medzi betónovými bariérami vietor gúľal chumáče bodliakov. Také ako vo westernoch. Niečo na spôsob ruže z Jericha.

Z poľštiny preložil Silvester Lavrík

Andrzej Stasiuk, poľský prozaik, básnik a publicista. Od roku 1987 žije v Nízkych Beskydách na poľsko-slovenských hraniciach, kde založil nakladateľstvo Czarne, ktoré sa zameriava na publikovanie talentovaných literátov zo strednej Európy. V českom a v slovenskom preklade vyšli Haličské poviedky, autobiografická kniha Jak jsem se stal spisovatelem, neskôr Dukla, Moje Evropa (spolu s Jurijom Andruchovyčom), Cestou do Babadagu, zbierka príbehov Taksim, román Bílá vrána, hry Čakanie na Turka a Tri hry.