Tisíce Slovákov sa vzopreli režimu, vzbury vyprovokovali aj akční súdruhovia s pištoľami

- ako propaganda vyrábala z biskupov cirkevné kniežatá;

- načo boli komunistom Katolícke noviny;

- ako strážmajster Ján Švajdlenka a predseda Akčného výboru ONV Jozef Danko vyprovokovali vzbury;

- či dochádzalo počas vzbúr k násiliu a úmrtiam;

-aké tresty dostali vzbúrenci a či boli odškodnení.

Nepriateľ číslo jeden

Katolícka cirkev bola pre komunistov najnebezpečnejším ideologickým nepriateľom. Napriek tomu sa totalitná moc najprv pokúšala dosiahnuť „pakt o neútočení“ a až následne vytvoriť štátom kontrolovanú cirkev. Prečo?

Komunistická moc si bezprostredne po februárovom puči – v marci 1948 uvedomovala krehkosť vlastného postavenia a chcela sa vyhnúť konfliktom. Preto sa potrebovala dohodnúť so všetkými spoločenskými organizáciami vo vtedajšom Československu, a to vrátane cirkví, skautov či telovýchovnej jednoty Sokol. Katolícka cirkev bola pritom jednou z najvplyvnejších inštitúcií v štáte, osobitne na Slovensku.

Zo sčítania obyvateľstva v roku 1950 vyplýva, že na Slovensku bolo viac ako 3,43 milióna veriacich z celkového počtu viac ako 3,44 milióna obyvateľov. Väčšina sa hlásila k rímskokatolíckej cirkvi. Taká masívna podpora sa zrejme nedala ignorovať?

Určite nie. Aj preto sa režim sprvoti snažil o spoluprácu – chcel, aby predstavitelia cirkví podporili novoetablovanú komunistickú moc, na čo odmietli pristúpiť. A tak siahli po radikálnejších riešeniach.

O rokovania však spočiatku prejavila záujem aj samotná cirkev. Taktizovala?

Vysokí cirkevní hodnostári vychádzali z faktu, že cirkev je tu dvetisíc rokov a prežije aj ďalšiu, v danom prípade komunistickú ideológiu. Osobnosti ako český arcibiskup kardinál Josef Beran či slovenský biskup Ján Vojtaššák rátali s tým, že režim nevydrží a Československo sa napokon opäť vráti k demokracii – bude slobodne fungovať.

Zároveň podliehali Svätej stolici a vychádzali z toho, že štátna moc nebude zasahovať do cirkevných práv, respektíve do práv garantovaných zmluvou Modus vivendi uzavretou v roku 1925 medzi prvou Československou republikou a Vatikánom.

Keď sa na to pozrieme očami súčasníka, natíska sa otázka, či to nebolo naivné?

Nesmieme zabúdať, že cirkevní hodnostári nemali dovtedy žiadnu skúsenosť s komunistickými vládcami. Preto sa najskôr snažili demaskovať ich skutočné zámery a zistiť, či sa s nimi dá rokovať.

Kedy si cirkevní hodnostári uvedomili, že komunistom nejde o spoluprácu?

Zlom nastal, keď v marci roku 1949 na zasadnutí biskupskej konferencie v Novom Smokovci našli odpočúvacie zariadenie. Všetkým bolo jasné, že za takých okolností sa nedá spolupracovať.

Ľudácky verzus komunistický režim

Kým s komunistami sa cirkev nedohodla, s predchádzajúcou totalitou – ľudáckym režimom v zásade áno. Kňazi sedeli v parlamente, jeden bol i na čele štátu.

Nehovoril by som o dohode a zároveň by som upozornil, že šlo o celkom rozdielne situácie. Pôsobenie predstaviteľov katolíckej cirkvi za vojnovej slovenskej republiky – v Slovenskom sneme (bolo viacero kňazov a kanonikov, pozn. autorky) alebo Štátnej rade – bolo prirodzeným vyústením vtedajšej situácie.

V akom zmysle?

Začiatkom 20. storočia sa slovenská inteligencia ešte len formovala, pričom ju reprezentovali najmä kňazi, ktorí sa dovtedy prirodzene angažovali vo verejnom živote a v politike.

A hoci rady slovenskej inteligencie sa za prvej Československej republiky rozšírili, mnohí absolventi škôl nenachádzali uplatnenie vo vtedajšej štátnej správe, obsadenej v tom čase českými odborníkmi. Aj preto mala časť slovenskej inteligencie blízko k politike preferujúcej slovenskú autonómiu, v ktorej mali dostať priestor a zastávať vedúce pozície.

Čo sa týka kňazov, ktorí boli desaťročia pred vznikom vojnovej slovenskej republiky hýbateľmi verejného i politického života na našom území, bolo pre nich prirodzené angažovať sa aj mimo cirkvi.

Po vojne nehovoriac o komunistickom puči sa však situácia otočila a cirkevní hodnostári boli proti tomu, aby sa kňazi politicky angažovali. Prečo?

Svoju úlohu zohrala aj skúsenosť s ľudáckym režimom, ktorý bol vo vnímaní verejnosti previazaný s katolíckou cirkvou. A tá nechcela byť obviňovaná zo spoluzodpovednosti za dianie v štáte. Aj preto sa cirkevní hodnostári rozhodli, že dajú striktne ruky preč od štátnej politiky a nijako sa nebudú zapájať do výkonu moci. V marci 1948 vydali biskupi Československa pokyn zakazujúci kňazom zapájať sa do politických aktivít. Tí, ktorí to neakceptovali, boli dokonca exkomunikovaní...

Napriek tomu existovali výnimky, ako bol napríklad farár Alexander Horák. Po roku 1948 bol poslancom či povereníkom pôšt, spojov alebo miestneho hospodárstva, stal sa nositeľom štátnych vyznamenaní. Prečo nebol exkomunikovaný – po roku 1980 pôsobil ako farár v Čunove?

To je skôr otázka na cirkevných predstaviteľov. (Alexander Horák bol pre svoje politické angažovanie sa v auguste 1947 suspendovaný z výkonu kňazského úradu a v júli 1948 suspendovaný z dôvodu kánonickej neposlušnosti, pozn. autorky)

Spišský biskup Ján Vojtaššák, vpravo pastiersky list z 15. júna 1949. Zdroj: Biskupský úrad Spišské Podhradie/ÚPN

Veriaci komunistom neverili

Keď sa komunistom nepodarilo s katolíckou cirkvou dohodnúť, vytýčili novú líniu cirkevnej politiky, ktorej podstatou bol frontálny útok. Kedy sa tak stalo?

Už v apríli roku 1949 začal Ústredný akčný výbor Národného frontu rozmýšľať nad inou formou ovládnutia cirkvi na Slovensku, respektíve v Československu. Do tohto obdobia možno datovať aj počiatky takzvanej štátnej Katolíckej akcie, ktorej hlavným cieľom bolo odtrhnúť veriacich od ich kňazov i cirkevnej hierarchie a vytvoriť „národnú cirkev“ nezávislú od Vatikánu.

Ako vnímali komunisti Svätú stolicu?

Naoko sa snažili o spoluprácu, ale v zásade chceli definitívne prerušiť kontakt medzi katolíckou cirkvou v Československu a Vatikánom, v ktorom videli jedného z úhlavných ideologických odporcov.

Napriek miliónom veriacich na Slovensku sa zdá nepredstaviteľné, že by boli dlhodobo schopní vzdorovať totalitnej moci či dokonca reálne ohroziť jej fungovanie?

Rozdelenie sfér vplyvu bolo dané, s tým sa nedalo nič urobiť. Bolo jasné, že v Československu sa skôr či neskôr nastolí socialistický typ moci. Zároveň platí, že Československo bolo poslednou krajinou, v ktorej sa presadil komunistický režim. Československí komunisti boli ešte v roku 1947 kritizovaní za to, že stále neuchopili moc.

Platí teda, že kňazi a veriaci síce nemohli situáciu zvrátiť, ale poriadne skomplikovať?

Kňazi na Slovensku mali obrovský vplyv na spoločnosť, čo bolo dané aj historicky. Predseda cirkevnej komisie Ústredného výboru Komunistickej strany Československa Alexej Čepička, Stalinov obľúbenec a zať Klementa Gottwalda, varoval, že bigotné regióny, ako sú Kysuce, Orava či Spiš, sú pod vplyvom katolíckej cirkvi a neveria komunistickému režimu. Veria len tomu, čo povie biskup alebo kňaz. A to treba zmeniť!

Nedôvera veriacich v komunistický režim sa na Slovensku ukázala nielen vo voľbách 1946, ale aj vo voľbách po komunistickom puči, ktoré boli povinné. Akým spôsobom?

Občania mohli voliť jednotnú kandidátku, čo znamenalo súhlas s novým režimom, alebo vhodiť do urny biely lístok vnímaný ako znak nesúhlasu. V niektorých oblastiach Slovenska odovzdalo biely lístok 20 až 30 percent voličov, čo bolo vnímané ako nežiaduci protest.

Antikampaň a očierňovanie biskupov

Keď komunisti nepochodili u cirkevných hodnostárov, rozhodli sa zamerať na veriacich a zneužili na to už spomínanú Katolícku akciu. Aké boli jej pôvodné ciele?

Katolícka akcia vznikla v medzivojnovom období na pokyn pápeža a fungovala aj po roku 1948. Cieľom bolo zapojiť viac veriacich do spoločenského a politického života. Zároveň mali pomáhať kňazovi a upozorniť ho na aktuálne potreby verejnosti. Katolícka akcia vznikla ako reakcia na fakt, že cirkev od 19. storočia strácala pozície.

Aké boli zámery komunistov?

Cieľom komunistov bolo zdiskreditovať pôvodnú myšlienku Katolíckej akcie, vymeniť vedenie a nahradiť ho lojálnymi osobami a následne odtrhnúť kňazov i veriacich od cirkevnej hierarchie a Vatikánu. Komunisti chceli vytvoriť vlastnú, takzvanú národnú cirkev založenú na cyrilo-metodskom dedičstve s vlastnou slovanskou liturgiou.

Došlo pri ovládnutí pôvodnej Katolíckej akcie k násilnostiam?

Vedenie Katolíckej akcie sídlilo v jednej budove, o ktorú však v skutočnosti nešlo. Zámerom komunistov bolo využiť názov, „značku“. Štátom organizovaná rozvratnícka Katolícka akcia mala pobočky, vydávala letáky, prospekty, občasník. Zavádzala, že má súhlas Vatikánu i cirkevnej hierarchie a dávala kňazom i veriacim podpisovať účelovo vytvorené vyhlásenie pod názvom Ohlas českých a slovenských katolíkov veriacim.

Mohla sa cirkev brániť aspoň na stránkach Katolíckych novín?

Nie, v tom čase už mali komunisti pod palcom aj Katolícke noviny, najpredávanejší a najrozšírenejší katolícky týždenník. V novinách deklarovali záujem dohodnúť sa s biskupmi, v skutočnosti však dohodu nechceli a snažili sa biskupov zdiskreditovať. Obviňovali ich, že nechcú spolupracovať so štátom, že niektorí sa chovajú ako cirkevné kniežatá, žijú si nad pomery...

Propaganda postavená na šírení klamstiev, dezinformácií a nenávisti teda fungovala na plné obrátky?

Išlo o osvedčené mechanizmy uchopenia moci, respektíve snahy nejakým spôsobom ovládnuť spoločnosť. História nám ukazuje, že sa to nejakým spôsobom replikuje, že odskúšané skúšajú znova – niekedy s väčším, inokedy s menším úspechom.

Politická príprava štátnej Katolíckej akcie začala v apríli 1949, štátom kontrolované hnutie vzniklo v júni 1949. U duchovných ani veriacich však nenašlo podporu. Na ustanovujúcej schôdzi bolo len 283 osôb vrátane 68 kňazov. Ako reagovali komunisti?

Oficiálne vyhlasovali, využívajúc na to aj kontrolované Katolícke noviny, že ide o veľký úspech. Tvrdili, že spolupracujú s biskupmi a štátnu Katolícku akciu podporuje napríklad aj český arcibiskup kardinál Josef Beran, že mnohé známe mená spomedzi kňazov podpísali vyššie spomínaný Ohlas. V skutočnosti šlo o lož, ktorej však niektorí kňazi uverili a Ohlas podpísali.

Máte predstavu, koľko percent kňazov tak urobilo?

Keď som prechádzal napríklad archívy v Trnave, spomínaný Ohlas aj pod vplyvom zavádzajúcich informácií podpísalo približne 50 kňazov. Akonáhle sa však ku kňazom dostal obežník biskupov varujúci pred účasťou v rozkolníckej Katolíckej akcii alebo neskorší pastiersky list, 90 až 95 percent kňazov zo spomínanej polstovky svoj podpis odvolalo. A podobné to bolo aj v ďalších regiónoch.

Prečo niektorí svoj podpis ani potom neodvolali?

Komunistický režim na Slovensku ešte len začínal písať svoj príbeh, spoločnosť nemala skúsenosť s politickými procesmi z 50. rokov ani perzekúciami. Socializmus bol príťažlivý aj pre časť katolíckej inteligencie, hlásal spolupatričnosť, solidaritu, rozdelenie majetku... Verejnosť nemohla tušiť, aká je a hlavne bude skutočná tvár komunistov.

Ako je to možné, keď v Sovietskom zväze vládol už pár desaťročí Stalin?

Štátna moc mala pod palcom médiá vrátane spomínaných Katolíckych novín. Neboli sociálne siete, e-mail, internet. Nemohli ste napísať status, nahrať video, vystúpiť v rádiu alebo televízii...

Okruh médií bol obmedzený a kontrolovaný, záujem o dianie v spoločnosti nižší – iba malé percento obyvateľstva sa dostalo každý deň k správam, pravidelne čítalo noviny. Dnes vieme za pár minút, čo sa deje na opačnom konci sveta. Vtedy sa to ľudia nemuseli ani dozvedieť.

Ako teda biskupi dokázali komunikovať s takým veľkým počtom kňazov a veriacich? Zdá sa až nepredstaviteľné, že sa na fary dostali obežníky či pastierske listy.

Faktom je, že pošta už bola v područí komunistov, takže na distribúciu sa využívali neoficiálni kuriéri. Spravidla to boli bohoslovci, ale aj veriaci z radov mládežníkov a nadšenci, ktorí dokumenty roznášali po farnostiach vo svojom rodnom kraji. Na osobných autách, bicykloch alebo peši, pričom komunisti nedokázali tieto spojky zadržať.

Budova Okresného národného výboru v Čadci v 40. rokoch 20. storočia. Zdroj: Štátny archív Žilina, pracovisko Archív Čadca

Namiesto dohody útok

Obežník varujúci pred účasťou na Katolíckej akcii vyšiel 7. júna 1949. O pár dní nato – 15. júna 1949 bol na svete pastiersky list Hlas československých biskupov a ordinárov v hodine veľkej skúšky, nasledovaný Obežníkom katolíckemu ľudu a duchovenstvu. Čo urobila štátna moc?

Pastiersky list sa mal čítať 26. júna 1949, nakoniec sa čítal už 19. júna 1949. Členovia Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) dostali pokyn, aby chodili ráno 19. júna po farách a list zadržali. Režim predpokladal, že pastierske listy budú roznesené po všetkých farnostiach. Príslušníci ZNB vyzývali kňazov, aby im list odovzdali a vyhrážali sa, že jeho čítaním porušia zákon na ochranu ľudovodemokratickej republiky, za čo mohlo byť väzenie.

Ako kňazi reagovali?

Väčšina kňazov pastiersky list neodovzdala. Odvolávala sa na to, že nedostali žiaden písomný pokyn, aby pastiersky list vydali. A to ani zo strany štátnych orgánov. Neexistoval totiž žiaden rozkaz, ktorým by si príslušníci ZNB vynútili vydanie listu. Ak kňazi list odovzdali, spravidla šlo o kópiu.

Aké ďalšie metódy a úskoky používala ZNB?

Keď prišli členovia ZNB napríklad do Senice na Myjave za kňazom Alojzom Danišovičom, tvrdili mu, že samotný kardinál Josef Beran pastiersky list odvolal a písomnosť treba vrátiť. Požiadal ich, aby mu predložili overený písomný doklad s podpisom, inak sa bude riadiť pôvodnými inštrukciami. Pre úplnosť treba dodať, že Danišovičovi v roku 1950 odňali štátny súhlas a do polovice 60. rokov bol mimo pastorácie. Musel pracovať vo výrobe.

Dochádzalo zo strany príslušníkov ZNB počas „návštev“ stoviek farností aj k násiliu?

Štátna moc nechcela vyvolať rozruch, no niektorí akční jednotlivci zvolili radikálny postup a vyslúžili si patričnú odozvu veriacich. Na ilustráciu opíšem udalosti v Liesku.

Tamojší farár Jozef Fitt sa napriek zákazu rozhodol pastiersky list prečítať. Hoci farnosť deň pred 19. júnom 1949 navštívili príslušníci ZNB a chceli, aby im farár list vydal, ten to odmietol.