Dosť bolo školy. Aj tak do nej chodíme najdlhšie v Európe (názor Róberta Chovanculiaka)

Autor je analytik Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz.

Na ekonómii je úžasné, že na základe jednoduchých tvrdení o ľudskom konaní spoznáva pravdy o svete, ktoré laici intuitívne nedokážu pochopiť. Zoberme si dva koncepty: náklady obetovaných príležitostí a marginálne rozhodovanie na základe hraničných výnosov a nákladov.

Ak naozaj rozumiete týmto dvom konceptom, tak vám musí prísť normálne, že existuje niečo ako optimálne znečistenie životného prostredia. Len napísať tento riadok mi spôsobuje určité nepohodlie, keďže viem, že značná časť čitateľov sa hneď ohradí. Ako môže existovať niečo ako optimálne znečistenie? Veď znečistenie je zlé. A zlé veci nechceme. Tvrdiť, že existuje optimálne znečistenie, môže len zlý človek. Ekonóm.

Aj neporiadok môže byť optimálny

Toto tvrdenie pritom vychádza z úplne jednoduchého poznatku, že každé konanie má náklady obetovaných príležitosti. Racionálne rozhodnutie preto berie do úvahy marginálne (hraničné) zmeny. Celému konceptu ľahšie porozumieme na menej kontroverznom príklade.

Zoberme si vašu domácnosť. Aj v nej existuje niečo ako optimálna miera neporiadku. Aj neporiadok je zlý. Nikto nechce neporiadok. Ale v našich domácnostiach nejako vzniká, hlavne ak tam žijú aj ľudské mláďatá. A tak máme všetci doma nejaký ten „optimálny“ neporiadok.

Prečítajte si tiež:

Ako vyriešiť najväčšiu tragédiu nášho školstva? Návod má Keňa a Uganda (názor Róberta Chovanculiaka)

Mať domácnosť bez neporiadku znamená neustále venovať všetok čas upratovaniu vecí, utieraniu prachu a vysávaniu. Udržiavať úplný poriadok by vyžadovalo vysoké náklady obetovaných príležitostí. Ich vynakladanie by neospravedlnilo úžitok z dodatočného poriadku.