Zrkadlá Európy: Ceaușescove pávy (Talian v Rumunsku)

Článok je súčasťou platformy Salon, ktorú vydáva občianske združenie Projekt Fórum. Platforma prináša výber esejí a fejtónov publikovaných v európskej a svetovej tlači, s osobitným dôrazom na krajiny strednej Európy.

V Bukurešti stojí celý rad neobývaných vežiakov, a nie sú to staré betónové paneláky z čias komunizmu. Tie tam ešte stále stoja, úporne vzdorujú plynúcemu času a len večer z nich žiaria žlté obdĺžniky svetla, keď tma prinúti zažať luster. Tie neobývané vežiaky sú novostavby, postavené len nedávno, a zostávajú čakať na niekoho, kto by v nich chcel bývať. Ešte pred piatimi rokmi bolo mesto samé lešenie, murári, dokončovacie termíny. Prišiel som tam kvôli prostrediu jedného svojho románu, ktorý som o tom mal napísať. Chcel som porozprávať, okrem iného, čo sa stane, keď kapitalizmus násilne vtrhne do krajiny, ktorá je v tomto zmysle ešte panenská. Chcel som porozprávať o akejsi opačnej emigrácii, no nie tónom “pozor na cudzincov”, akým sa v takzvaných bohatých európskych krajinách hovorí o imigrantoch z východnej Európy, ale skôr o emigrácii opačným smerom. Zaujímalo ma podať svedectvo o ekonomickom kolonializme, ktorý sa ako dravec prudko spustil na mnohé krajiny takzvaného reálneho socializmu. A keď som tam prišiel, bolo to doslova stavenisko. Talianske, francúzske, nemecké či holandské firmy, ktoré stavali obrovské vežiaky rýchlosťou, akou sa stavajú papierové hrady. Hotové mravenisko-stavenisko akéhosi nového sna po tom starom – v posledných rokoch Ceaușesca –, ktorý sa skončil úškľabkom a rozsudkom smrti, vykonaným na Štedrý deň roku 1989.

Potom uplynul nejaký čas.

Teraz som sa sem vrátil a je jasné, že medzitým sa všetko zrútilo. Investori zbalili, čo sa dalo zbaliť, a pobrali sa na výhodnejšie trhy. Kto predal, čo mohol, v rokoch výstavbového boomu, ten pekne zarobil. No kto zaváhal a čakal, že sa ceny ešte zvýšia, ocitol sa s cenníkom skresaným na polovicu. Tak mi to hovorila jedna učiteľka, ktorú som tu stretol po dlhom čase. Pridlho čakala s predajom – všetci jej hovorili, “Neponáhľaj sa, ceny porastú; nič sa neboj, kapitalizmus je risk, vo svete voľného trhu môže podnikať len ten, kto riskuje.” Skrátka, keď sa už potom rozhodla, bolo príliš neskoro a ona predala byt za pár šupov a s veľkým sklamaním. Bukurešť, ktorú mám pred očami, je takáto: večné stavby popri cestách, pukliny v dejinách, a potom najmä to utiekanie sa k nápisu DE VANZARE na fasádach. Predá sa tomu, kto dá najvyššiu ponuku. Mnohé vežiaky vyrástli, vybehli až po posledné poschodie ako deti prepchávané hamburgermi. Potom ich tam nechali pomrieť a bolo im jedno, že sa o ne nemá kto postarať. A teraz, keď človek ide popri nich, zviera mu to srdce. Stoja tam a na nich nápis “De vanzare” je ako úpenlivá prosba, ako tabuľka s nápisom “Som hladný”. Som hladný, – hovorí veľký dom – som hladný na osoby, na ľudské bytosti, ktoré by vošli dnu a oživili by ma, a nie zo mňa urobili len nástroj moci. Tak je to, dnešné Rumunsko – počas minulej miernej jesene – vyzerá plíliš unavená krajina na to, aby sa z nej robili žarty. Najprv z dlhého a potom skončeného – až takmer zúfalého – komunistického sna. Potom zo sna kapitalistického – kratšieho a rozhodného, nadopovaného, naliateho energetickými nápojmi, vzrušeného, hysterického, erotického – ktorý sľuboval elixír hojného trhu, regeneračný lifting, znovuzrodenie v najkratšom čase.

Prečítajte si tiež:

Zrkadlá Európy: Zem, ktorá musela rehabilitovať Franza Kafku

Bukurešť je stále plná túlavých psov. Sú všade, od periférií po centrum. Sú tam, vycivené, vychudnuté, chodia len niekoľko krokov za ľuďmi. Vyzerajú ako zlé sny, ktoré vyskočili z hláv ľudí a potom sa roztratili po Bukurešti. Vyzerajú ako nočné mory, čo ušli z postele, vystúpili ušami z hláv tých, ktorí už naozaj nevládali ďalej snívať také strašné sny. Sú to nočné mory Rumunska, jeho vyprázdnenej minulosti. Rumunsko si ich vyhodilo najprv z uší a potom aj z postele. A vyhnalo ich na ulicu. Preto nasledujú kohokoľvek, kto sa na ulici zjaví. No po niekoľkých krokoch to vzdávajú. Nikto im nevenuje jediný pohľad, nikto by ich už nikdy nepohladkal. Naopak, odháňajú ich. Psy to vzdávajú a znova si líhajú na zem. Na jednej odbočke vidíme dvoch, stoja uprostred cesty, kým na semafore svieti červená. Potom sa utiahnu na kraj cesty a premávka pokračuje. Všetci sa niekam ponáhľajú bez nich, akoby sa boli len zjavili a potom zasa zmizli. Pretože keď sa ľudia zobudia, chcú na zlé sny zabudnúť. Nechcú si ich pripomínať. Keď sa ľudia zobudia z nočnej mory, chcú veriť len tomu, že to, čo sa odohralo v posteli, nie v naozajstnom svete, pretože naozajstný svet je za dverami spální, je to ten na ulici, kde sú autá, asfalt, cesty, ktoré niekam vedú. Preto keď ľudia vidia na ceste túlavé psy, tvária sa, že ich nevidia: veď naozajstný svet je tam, kam oni šoférujú svoje autá, zatiaľ čo psy sú čosi škaredé v sne, a teda ich sa to netýka.

Lenže túlavé psy sú skutočný svet.

Mám dojem, že sú to tie isté spred štyroch rokov, len staršie a zošlejšie. Cestou do centra mi vysvetľujú, že Bukurešť kedysi bola samý nízky domček s dvorom, a v každom dvore bol pes, ktorý sa motal po dvore s inými zvieratami. Sliepky, mačky, zajace. Potom Ceaușescu dal zbúrať všetky malé domy s dvormi a vystavil šíky panelákov z ocele a betónu, ktoré dodnes tvoria podobu centra Bukurešti. Bola to násilná industrializácia, toto zhromažďovanie ľudí z dedín, aby sa pustili do poháňania toho obrovského dynama zvaného Rumunsko, ktoré chcelo udržať krok so svetom. Takto masovo opúšťali vidiek a masovo sa napchali ako topánky do škatúľ dnu do týchto bytov v betónových činžiakoch. Zbúrať nízke domky a vystavať sídliská, ktoré dodnes zaberajú centrum. Tak sa psy náhle ocitli bez domov, v ktorých bývali, a už dvadsať rokov si hľadajú domov, lenže domov jednoducho nie je. Ony zostali tam, vlastne nikde, mimo, na mieste, kde už neexistovali. K nášmu autu sa priblížil pes a šofér, rumunský chlapec, ktorému podchvíľou vyzváňal mobil, sa naňho ani len nepozrel, akoby bol neviditeľný. “Ty si moja nočná mora, lenže ja žijem v reálnom svete,” povedal mu očami.

Pri pohľade na tie vežiaky som si spomenul na román jedného rumunského spisovateľa, volá sa Dan Lungu, v ktorom písal, že mnohí roľníci, ktorí boli násilne vysídlení z vidieka a napchatí do panelákov, zomierali. Nedokázali tam prežiť: “Zinkasovali mizerné odškodné, ktoré im prináležalo, a presťahovali sa na mestské sídlisko. Hovorilo sa, že z tých, čo prežili celý život s nohami v kontakte so zemou a boli presídlení do bytoviek, väčšina neprežila viac ako rok. Zadusili sa medzi betónovými stenami. Zomierali na puknuté srdce. Nemysleli na iné, len na svoje rozkvitnuté záhradky, na rady cibule, na jablone a hrušky, čo rástli vedľa ich domu, na tých zopár sliepočiek, ktoré volali dokonca menom. Skoro celý čas stáli na balkónoch a ničila ich nostalgia.” Dívam sa na vežiaky. Na tie prázdne, lebo nikto nemá toľko peňazí, aby tam išiel bývať, a aj na tie plné nasilu presťahovaných ľudí. A mám pocit, že srdce môže puknúť z oboch dôvodov.

Prechádzame popred Ľudový palác. Popred ten, čo predtým patril Ceauseșcovi a teraz je to Rumunský parlament. Videl som desiatky západných turistov fotografovať sa pred palácom, v takej vzdialenosti, aby ho obsiahli celý. “Vidno ho aj z Mesiaca,” povedala mi hrdo jedného dňa moja rumunská kamarátka, ktorá ma vzala na prechádzku po meste. Fotografie pred vlčím brlohom, pred domom toho netvora. Fascinácia zlom či jediná istota o tom, že som na správnej strane. Príde mi na um, že som bol aj v jednom z Ceaușescových letných sídel pri Čiernom mori. Pozvali ma na literárny festival, a až na mieste som zistil, že je to festival poézie. Bol som tam jediný nerumunský nebásnik. Pozvanie na túto akciu mi dodnes zostáva záhadou. Týždeň pri Čiernom mori so sedemdesiatkou rumunských básnikov. Čítačky básní sa odohrávali práve v hoteli, ktorý prestavali z letného domu Nicolae a Eleny Ceaușescovcov. Bola tam veľká terasa, kde sa básnici predvádzali jeden za druhým a čítali básne po rumunsky. Za terasou stála klietka a v nej pávy. Jeden z organizátorov mi prezradil, že tie pávy tam boli ešte predtým ako boli Ceaușescuovci popravení. Netuším, koľko sa môže dožiť priemerný páv, ale pochybujem, že by mohol žiť dvadsaťpäť rokov. No spomínam si, že vtedy som tomu rád veril. Páčila sa mi predstava, že tie zvieratá tam videli Conductora a jeho rodinu na prázdninách. Kládol som si otázku, aký vplyv mohlo mať na takého páva, že prešiel od diktátora na prázdninách aj s rodinou k básnikom, ktorí sa jeden po druhom striedali na terase, po rumunsky si čítali verše a hlučne si tlieskali. Vtedy pri Čiernom mori som si však všimol, že Ceaușescove pávy nereagovali na všetkých básnikov rovnako. Pri niektorých recitáciách zostávali pávy ticho – unesené? onemené? – znechutené? vystrašené? – a pri iných zasa vykrikovali – od nadšenia? od hrôzy, od strachu? – až tak, že básnik musel kričať hlasnejšie, aby sme ho počuli. A bolo mi čudné, ako je možné, že nikto nikdy nič nepovedal, ba naopak, každý sa tváril akoby nič, akurát len zdvihol hlas. Básnici sa ani neobrátili, aby zistili, odkiaľ prichádzajú tie výkriky. Nič. Neobrátili sa, nevyrušilo ich to, nerobili pauzy pri čítaní svojich veršov. Tvárili sa, akoby tam vtáky ani neboli. Tie pávy boli ako nočné mory, boli to zlé sny Rumunska, ktoré vyšli von na svetlo, vypadli z uší Rumunov a potom skončili tam, vnútri v klietke, v letnej prázdninovej záhrade ex-diktátora. Básnici, ktorí čítali svoje básne na brehu Čierneho mora, ich ignorovali, v podstate tie pávy – Ceaușescove pávy – patrili na miesto, ktoré bolo miestom nočných mor, a nie do reálneho sveta. Reálny svet bol ten, kde boli oni, v hoteli s luxusom 21. storočia, a to bol svet, čo prišiel po. To, že sa neobracali, znamenalo asi toto: “Ja som skutočný svet a vy ste svet zlých snov.” A najmä sa mi vtedy videlo, že v tom bol aj akýsi strach. Keby sa boli obrátili, keby sa boli pozreli do tváre tým pávom, pávy by ich zmrazili pohľadmi ako mocné a pomstychtivé medúzy minulosti. Bol tam strach, že tie pávy sú naozaj skutočný svet, presný opak toho, čo si mysleli oni.

A pávy naozaj sú skutočný svet.

Keď som pred rokmi odcestoval z Talianska sem, čosi som hľadal. V Taliansku som videl len obytné bloky v priemyselných mestách na severe a na nich nápisy “Na predaj”, “Na prenájom”, “Aktivita zastavená”. Autom som sa viezol okolo a moja krajina mi pripadala ako miesto, ktoré zlyhalo. Akoby pri vchode do Talianska bolo napísané “Aktivita zastavená”, “Národ na predaj”. Prechádzal som okolo tých vežiakov a kládol som si otázku, čo sa stalo s tým, čo bolo tu dnu, kam sa podeli všetci tí, ktorí zaľudňovali toto miesto. Preto som si kúpil letenku na prvé lietadlo do Bukurešti: chcel som tam ísť hľadať niečo, čo sa stratilo. Mnohí z nich prišli až tam, to som vedel. A tak som ich aj našiel, roztratených uprostred rumunského vidieka. Vystavali úplne rovnaké vežiaky ako tie, ktoré mali v Taliansku. Navyše v Rumunsku umiestnili ku vchodu taliansku zástavu a niekedy aj zástavu Juventusu či Cagliari alebo hocakého futbalového mužstva. A keď som ich vyhľadal a chcel sa s nimi porozprávať, pripadali mi ako starí pionieri, niektorí arogantní, iní paternalistickí k robotníkom. Ľudia, ktorí si namiesto dobývania Západu pomysleli – a tušili – že na Východe sa to môže vyplatiť viac. Za lacné peniaze tu dostali prácu, ktorá by ich v Taliansku vyšla pridraho na to, aby sa udržali. A vyzerali ako šťastlivci, tí Taliani, čo odišli hľadať šťastie. Boli to stroskotanci, ktorým geografia venovala dodatočný život: autá, ženy, moc. V Taliansku sa scvrkli a tu si opäť mohli robiť ilúzie, že sú veľkí. Aj keď sa ocitli uprostred ničoho na rumunskom vidieku so zástavou futbalového mužstva zavesenou nad vchodom vežiaka.

A teraz, keď sa sem vraciam, teraz, keď sa z Bukurešti presúvam po vidieku, idem do Oltu, potom do Moldavska a nazad do Temešváru, vidím, že mnohé z tých vežiakov sú bez zástav, aj ony majú na sebe nápis “De vanzare”. Stoja tam zamknuté ako nočné mory, ako zlé sny, ktoré sa v temnej noci vyplazili z uší jednej Krajiny. Rumuni, ktorí bývajú v susedstve, chodila okolo nich autami, na bicykloch, niektorí ešte dokonca na vozoch ťahaných vycivenými koňmi. No keď idú okolo, ani sa na ne nepozrú. Tvária sa, akoby neexistovali, akoby uprostred krajiny tie budovy z betónu a plechu vôbec neboli. Tvária sa, akoby tie budovy – čo postavili cudzinci, ktorí im hovorili “Vďaka nám sa ten váš svet zmení k lepšiemu”, “Ak sa nám zveríte do rúk, my vás zachránime” –, tvária sa, akoby tie budovy neexistovali, a akoby ani nikdy neexistovali ani ľudia, čo im prišli všeličo nasľubovať. Jedného som sa spýtal, kam všetci poodchádzali. Vystretou rukou ukázal na nejaký bod vo veľkej diaľke. Povedal “Východ”. Šli ešte ďalej na východ, nasľubovať veci vo výhodnejších krajinách: vstať z mŕtvych aj po druhej smrti. A tak Rumuni chodia popred tie vežiaky a tvária sa, že neexistujú, že patria len do sveta zlých snov, do sveta nočných mor, a nie do skutočného sveta. Pretože v skutočnom svete sú oni, rumunskí občania, a je tam cesta, po ktorej šoférujú svoje auto, a ich bicykel alebo vozík s koňom. Nie túlavé psy, nie Ceaușescove pávy ani vežiaky uprostred nížiny. To sú smeti noci, ktoré však v sne vyšli ušami spiaceho tela Rumunska a vyšli si na prechádzku do polí, do ulíc, pozdĺž pobrežia krajiny, akoby zlé sny napokon skončili v skutočnom svete.

Lenže aj tie vežiaky, pomyslel som si, sú skutočný svet.

Pred návratom do Talianska sa vraciam do Bukurešti a stretnem tam jedného zo sedemdesiatich rumunských básnikov, s ktorými som bol pri Čiernom mori. Pýta sa ma, ako sa mi vidí Bukurešť po tom čase, čo som tu nebol. Predtým, než som mu odpovedal, spomenul som si, čo mi povedali pred štyrmi rokmi, keď sa Rumunsko chystalo vstúpiť do Európy a všetci chceli veriť, že sa niečo zmení. A všetci hovorili, že celú minulosť treba odhodiť, aj keď tomu veľmi neverili. Vtedy, v tých časoch mi všetci tvrdili, že keď sa vrátim nabudúce, Bukurešť vôbec nespoznám, tak sa rýchlo mení. Vraveli to s dôrazom a pritom mi hľadeli do očí, akoby chceli, aby som to potvrdil. Mala byť na nepoznanie, moderná, vyvíjajúca sa. Chceli veriť, že sa čosi zmení. Že budúcnosť príde, že západniari prinesú blahobyt, peniaze, krásu, rytmus, rýchlosť. Keď sa ma rumunský básnik pýtal, ako sa mi pozdáva Bukurešť dnes, spočiatku som nevedel, čo mu mám odpovedať. Potom som mu povedal, že mi pripadá rovnaká ako pred piatimi rokmi. Keď som to vyslovil, pochopil som, že v tej vete, v tom, že je taká, aká bola, sa skrýva porážka a dva razy zradená dôvera. A potom sme si zašli na pivko do starej časti mesta a medzitým sa zotmelo, a prišiel k nám túlavý pes a ľahol si nám k nohám. Môj rumunský priateľ básnik si od čašníka vypýtal žemľu a potom ju rozmrvil na zem a vyhladnutý pes ju zožral. On ho pohladkal, aj keď bol pes špinavý a mal krvavou podliate oči. Díval som sa naňho ohromene. Ohromene, že sa netváril akoby nič, že nemyslel len na nočnú moru, ktorá vyšla niekomu z hlavy. Keď sme vstali, zodvihol sa aj pes a šiel za nami. A mne ten moment, tá vec, ktorá sa prihodila – čo v podstate nebolo nič iné, len pes, ktorý sa rozhodol sledovať muža, čo si ho všimol – tá vec, čo sa stala, sa mi náhle videla obrovská, zrútil sa vežiak, ktorý zacláňal svetlo domu, čo stál pred ním.

Z taliančiny preložila Mária Štefánková

2fotky v galérii Taliansky spisovateľ, básnik a novinár Andrea Bajani Zdroj: Archipelago Books

Andrea Bajani, taliansky spisovateľ. Narodil sa v Ríme, žije v Turíne. Po obrovskom úspechu románu Cordiali saluti (Srdečné pozdravy), ktorý vyšiel roku 2005 sa rozhodol venovať výlučne písaniu. Spolupracuje s denníkmi La Stampa, L’Unità a Il Sole 24 Ore, časopisom Lo straniero a rozhlasovou stanicou Rai Radio 2. Jeho najnovším románom z roku 2014 je La vita non è in ordine alfabetico (Život nie je abeceda). Za svoju tvorbu získal literárneho ocenenia Premio Mondello, Premio Recanati, Premio Brancato a prestížnu Premio Bagutta.