Filmový kritik Peter Konečný: Pred rokom 1989 cenzurovali filmy radoví občania. Niektoré veci boli jasne zakázané

- aké boli rekordy návštevnosti slovenských kín a čo to spôsobovalo;

- či mal na slovenskú kinematografiu revolučných rokov vplyv Hollywood.

Prečítajte si tiež:

Videli ste? Pozrite si zoznam filmov, ktoré vznikli v rokoch 1985 – 1995

Naše filmy pred rokom 1989 podliehali silnej kontrole. Ako možno chápať a opísať tieto „dejiny cenzúry“ nášho filmu?

Dejiny cenzúry je také komplikované označenie, lebo u nás nebola „cenzúra“, ale existovali trezorové filmy a rady, ktoré kázali tvorcom meniť konkrétne veci vo filme. To hovorím o rokoch od čias normalizácie až po rok 1989. Som však opatrný so slovom cenzúra. Skôr šlo o také posudzovanie či odporúčanie.

Keď som bol na škole, našiel som zaujímavé informácie. Existujú rôzne zápisky z kontrolných projekcií, ktoré zaznamenávali dozorné skupiny hodnotiace videné filmy. Tieto skupiny mali právo kontrolovať všetko od prvotného strihu, keď bol pripravovaný film úplne v plienkach a hodnotili, čo vyhodiť a čo tam môže zostať, dokonca cenzurovali aj repliky. Treba však povedať, že členmi dozorných rád neboli len intelektuáli, filmoví kritici či odborníci, ale napríklad aj bežní, radoví občania.

Venovali ste sa aj nejakému konkrétnemu filmu?

Áno. Venoval som sa slovenskému filmu z roku 1985, ktorý sa volá Tretí šarkan. Je to vlastne taký slovenský Avatar založený na princípe ekologického filmu pre mladých ľudí. Ústrednou témou je motív, že si nesmieme zničiť planétu, lebo inú nemáme. Tento vedecko – fantastický sci-fi film rozoberá príbeh troch spolužiakov, ktorí chodia poza školu a raz tak objavia ukrytú mimozemskú kozmickú loď a mimozemskú civilizáciu. Vďaka nej odletia na neznámu planétu, ktorú zničila ekologická katastrofa, a zistia, že ak nechce takto skončiť aj naša planéta, musíme ju chrániť. Natáčalo sa napríklad pri Bratislave a dôležitú úlohu zohrala Manínska úžina, Kostolecká úžina či Radovesická výsypka pri Moste v Čechách.

Film Tretí šarkan Zdroj: Slovenský filmový ústav

Zaujímavé zistenie bolo, že členovia schvaľovacej rady hodnotili všetko, dokonca aj to, ako sa majú chlapci rozprávať. Tvorcovia museli znížiť frekvenciu slova „chalani“, pretože bolo príliš slangové, familiárne, tínedžerské, a takýto vzor sme deťom v tom čase predsa nemohli dávať. Slovenská televízia, respektíve slovenské kino a televízna tvorba, nemali ukazovať mladým ľuďom takéto nevhodné vzory správania.

Rada pritom uvítala, že vo filme režiséra Petra Hledíka neukázali raketoplán, ktorý by pripomínal americkú techniku.

Slovenský film pred revolúciou

Ako to bolo so slovenským filmom do revolúcie?

Do roku 1989 bolo všetko československé. Od roku 1989 do roku 1993 sme sa tvárili, že máme slovenské filmy, ale stále to boli československé koprodukcie a produkovali sme si filmy navzájom.

Zaujali ma trezorové filmy. Ako to s nimi bolo?

Trezorových filmov je obrovské množstvo. Jakubisko aj Hanák mali takéto filmy. Sú to filmy, ktoré vznikli, no potom pri kontrolných a posudzovacích premietaniach jednoducho neprešli. Niektoré veci boli jasne zakázané, napríklad ukazovať starnúcich či hendikepovaných, chudobných či inak poznačených ľudí, ktorí nespĺňajú nejakú predstavu dynamického, komunistického či socialistického režimu.

Dušan Hanák však dokázal niektoré filmy, napríklad Ružové sny z roku 1976 (film mal premiéru v roku 1977), dostať aj cez kontroly. Je to vlastne príbeh Rómea a Júlie na slovenský spôsob, ale je tam aj téma inakosti, pretože ona je Rómka a on nie je. Obidvaja snívajú o slobode. Tento film je brutálnou kritikou režimu, ale veľmi premyslene prepracovanou. Sú tam odkazy, napríklad nikam nevedúce koľajnice či hovoriace vtáky, ktoré hovoria, že by chceli odletieť a byť slobodné a voľné.

Aj vďaka tejto tvorbe môžeme povedať, že slovenské filmy 70. a 80. rokov prinášali tvorcom istú mieru výzvy robiť ich intelektuálne zaujímavé a náročné, plné vizuálnych inotajov alebo obrazových metaforických sekvencií.

Film Ružové sny Zdroj: Slovenský filmový ústav

Dušan Hanák urobil aj Obrazy starého sveta (1972), ktoré sa stali tvrdo trezorovým filmom. Ide o dokumentárny film využívajúci štylizovanú dokumentaristiku z roku 1972, ale premiéru mohol mať až o 17 rokov neskôr, v júli 1989. Dovtedy bol zakázaný. Tvoria ho sugestívne portréty starých ľudí z Liptova a Oravy, ktorí dokážu aj v stave civilizačného chaosu aj neistoty žiť vnútorne slobodne.

A toto cez režim absolútne neprešlo. Sú tam ľudia, ktorí zbierajú odpad, ľudia, ktorí majú zdravotné problémy, ktorí žijú v absolútne dezolátnych podmienkach, žijú v chatrčiach, nemajú kúrenie a hovoria o tom, ako sa dostali na okraj spoločnosti aj vďaka systému, ktorý nemá žiadne zľutovanie s takýmito ľuďmi. Berie ich ako nefunkčných, zbytočných, neperspektívnych, pre krajinu nezaujímavých.

Film Obrazy starého sveta Zdroj: Asociace českých filmových klubů

Prečo v júli 1989?

Už vtedy sa to lámalo a uvoľňovalo, pribúdalo pár projekcií. Ľudia režimu vedeli, že je zle a začali povoľovať aj to, čo sa predtým nepúšťal. Môžeme povedať, že sa to dialo, ale veľmi pomaly, už od roku 1986, a filmy mohli byť nielen premietané, ale aj vytvárané, aj keď s pripomienkami.