Kristína Tormová: Kde SOM doma?

Keď cestujem po svete, hrám sama so sebou takú hru. Hrám sa, že v tom meste, kde sa nachádzam, naozaj bývam. Tento plezír som objavila už na základnej. V Londýne. Aj som tomu reálne uverila, že som odtiaľ.

Bolo to parádne, lebo som si to strašne užívala, kráčajúc Londýnom som si vyberala byt, uvažovala som, ako si zvyknem na to anglické jedlo, ktoré mi nechutilo, no potom som tam prvýkrát ochutnala krevety, s ktorými som sa vedela zasýtiť. Asi v siedmej triede som sa odtiaľ druhýkrát vrátila a týždeň som preplakala, že tam chcem skutočne bývať.

Dodnes strašne machrujem, keď chodím po Londýne. Vyznám sa tam, veď som tam predsa ako malá bývala. Poznám všetky zastávky metra, chodím bez mapy a čo je najdôležitejšie, mám tam svoje obľúbené miesta. Vždy zájdem do Camden town, aby som sa presvedčila tak, ako pred tými dvadsiatimisiedmymi rokmi, že človek môže byť taký, ako chce, nosiť čokoľvek, nikto sa naňho divne nepozerá, nikto ho nehodnotí.

Miesto, kde som ako malá objavila, že sa to dá. Som Londýnčanka, mám tam také tie miesta, kde som vytvorila pocit domova, ten typický vôňopach starých domov vdychujem zhlboka. Nič špeciálne sa tam nedeje, len keď sa tam vraciaš, cítiš sa tam tak inak. Tak naozajstne. Bezpečne.

Unesená pocitom Parížanky

Túto hru som hrala pred pár dňami v Paríži. Trafila som bez mapy k svojej parížskej taterke. Už to, že nahlas pomenujem, že mám parížsku taterku, je pre mňa vskutku vzletný pocit. Lebo to znie, že je to bežná vec. Viem, že nie je, ale baví ma to. Bola som tam dvakrát a druhýkrát bez mapy a to už je niečo.

Ešte minule som zabudla vystúpiť na správnej zastávke na prestup, takže som sa musela vracať. Nechala som sa uniesť pocitom Parížanky a tá kniha, ktorú som čítala v metre, bola zaujímavejšia, než som čakala.