Dnes je Medzinárodný deň boja proti homofóbii, bifóbii a transfóbii. Miroslav Maťavka z občianskeho združenia Signum – Dúhoví kresťania hovorí pri tejto príležitosti o viere a sexualite, o novom pápežovi, či ako nová vláda ohrozuje fungovanie kvír ľudí na Slovensku.
V rozhovore s Miroslavom Maťavkom sa okrem iného dočítate:
- Kto je podľa neho „kvír ikona“ z cirkvi;
- Ako potláčal v okolí svoju identitu, len aby žil tým „správnym“ kresťanským životom;
- Či má obavy, že tohtoročný Pride na Slovensku bude posledný;
- A čo si myslí o zákonoch útočiacich na mimovládne organizácie.
Po roku ste opäť v našej redakcii. Čo sa u vás odvtedy zmenilo a ako sa cítite v dnešnej situácií na Slovensku?
Ja osobne sa cítim dobre. A to je vďaka tomu, že žijem v prostredí, v bubline, ktorá mi umožňuje aj napriek tomu, čo sa deje celospoločensky, povedať, že mám sa dobre. Po roku, čo som naposledy hovoril pre Aktuality.sk, sa toho zmenilo možno aj viac, ako sme predpokladali. Vedel som, že to bude náročné, že to bude ťažké, ale je to možno ešte horšie, ako sme čakali v súvislosti s tým, že niektoré tie nádeje na dialóg alebo na nejakú komunikáciu možno nie až takú útočiacu od politikov a cirkvi voči kvír ľuďom sa nenaplnili a je to skôr taký otvorený konflikt.
Dostaneme sa aj k aktuálnej politickej situácii, aj k zákonu o mimovládkach, ale najprv by som začal možno takými osobnejšími otázkami o viere a sexuálnej orientácii. Aké bolo vaše detstvo a dospievanie so stále silnejším vedomím „inakosti“ a čo znamenalo prežívať to v prostredí viery, prípadne silno katolíckej rodiny?
Nepovedal by som, že ja osobne mám tú skúsenosť života v silne katolíckej rodine. Vyrastal som ešte počas komunizmu v 80. rokoch. Moje celé detstvo sa odohrávalo na vidieku a moja rodina bola taká typická katolícka rodina vtedy na Slovensku, aká chodila každú nedeľu do kostola. To znamená, že to prežívanie viery bolo v podobe návštevy kostola.
V tomto prostredí, v ktorom som vyrastal, bolo moje objavovanie svojej sexuálnej orientácie potom počas puberty, už teda nejako na konci 80. rokov až začiatkom 90. rokov. Bolo to také náročnejšie obdobie pre mňa a určite pre mnohých kvír ľudí, pretože vtedy ešte neboli také informácie, nebolo možnosť dozvedieť sa fakty o tom, čo prežívam, čo to vlastne je a prečo to tak je. A popritom to bolo ťažké sa vedieť o tom porozprávať so svojou rodinou či širším okolím.
Taktiež ten vplyv katolíckeho prostredia bol silný, aj keď to bolo v podobe chodenia do kostola, tak už aj ten kostol bol prostredím, kde sa šírilo, že nejaká tá inakosť, to, čo prichádza zo západu, je zlá. Pritom je ironické to, že sme sa snažili bojovať za slobodu, no na druhej strane sa šíril strach o tom, ako tieto „zlé, liberálne javy“ prichádzajú zo Západu.
Homosexualita bola v slovenskej spoločnosti vnímaná negatívne, čo ovplyvnilo aj môj proces sebaprijatia. Dlhé roky som potláčal svoju sexualitu a prijal som taký typický katolícky postoj v podobe, že aj keď som si uvedomoval svoju orientáciu, napriek tomu som sa rozhodol „nepáchať“ „homosexuálne skutky“. Takto to hovorila a stále hovorí cirkev.
Spätne to vnímam ako obdobie silnej internalizovanej homofóbie. Až keď som mal okolo 30 rokov a vrátil som sa z pobytu v zahraničí, kde som prežil čas s komunitou jezuitov v Británii, tak prišlo to uvedomenie sa prekonať. To bol ten moment uvedomenia si, že život v celibáte nedáva zmysel, ak k nemu človek nie je povolaný a že cirkev to nemá právo vyžadovať. To mi pomohlo prijať seba samého: že Boh ma stvoril takého, aký som, aj s príťažlivosťou k rovnakému pohlaviu a že je to dobré.
Aký bol váš vzťah počas puberty s Bohom?
Už v rôznych rozhovoroch som spomínal názov knihy „Homosexualia-cesta transcedencie“. Túto knihu napísala Mária Ščepková, ktorá je zakladateľka spoločenstva Gay Christians, čo sú predchodcovia nášho spoločenstva. Tejto knihy sa držím, lebo to bola moja vlastná skúsenosť.
Ako som už hovoril, celú moju pubertu som vyrastal v prostredí živej viery. No cez hľadanie odpovede na otázku, prečo som homosexuál, prečo prežívam pocity, ktoré moji kamaráti nezažívali, som hľadal aj odpoveď na to, prečo ma Boh stvoril takého, aký som. Týmto spôsobom sa vyvíjala aj moja viera spolu s tým, ako som pracoval na svojom sebaprijatí ako homosexuálnej osoby. Spätne to vnímam ako veľmi požehnané obdobie.
V tomto období sa akoby prehlbovala moja náklonnosť k Bohu. Počas tohto obdobia bolo jednoduchšie sa zamilovať do Boha a držať sa katolíckeho odkazu a nastavenia, ako som spomínal, počas celých mojich dvadsiatich rokov. A to napokon viedlo k tomu, že keď som mal začiatkom tridsiatky, pocítil som povolanie slúžiť Bohu v reholi.
![Miroslav Maťavka](data:image/svg+xml,%3Csvg xmlns="http://www.w3.org/2000/svg" viewBox="0 0 600 350"%3E%3C/svg%3E "Miroslav Maťavka")
Mali ste niekedy pocit v tej dobe, že vás Boh opustil a hnevali ste sa naňho?
Niekoľkokrát som mal veľmi osobné, až intímne zážitky, ktoré sa odohrávali počas môjho hľadania samého seba. V tomto období som sa neraz „hádal“ s Bohom – či už počas adorácií, v modlitbe, alebo pri rozhovoroch s Ním. Tie hádky boli prirodzené. Veď aj medzi ľuďmi v blízkych či partnerských vzťahoch, často dochádza ku konfliktom. A podobné to bolo aj v mojom vzťahu s Bohom.
Neraz som sa na Neho hneval, mal som pocit, že robím veci pre Neho, a On mi odpovedá úplne inak, ako som očakával. V tých chvíľach som musel opakovane vracať pozornosť k základom – k modlitbe, v ktorej hneď na začiatku zaznieva: „Tvoja vôľa nech sa stane.“
Často som dostával akési „odporúčania“ alebo vnuknutia, ktoré mi ukazovali, ako mám prežívať svoju životnú cestu. Uvedomil som si, že Boh má inú vôľu, ako mám ja – a že tá Jeho vôľa je nakoniec lepšia pre moje dobro, aj keď som to v danom momente nevidel. A práve tie obdobia zmierenia boli o to krajšie. Je to ako v bežnom vzťahu: keď sa dvaja povadia, zmierenie býva ešte silnejšie a hlbšie.
Aj v rámci kvír komunity sú veľmi rozdielne postoje k viere. Ako katolík a veriaci, ktorý dlho potláčal svoju identitu, stretli ste sa aj s nepochopením z tejto strany?
Mal som to šťastie, že som mohol svoju sexuálnu orientáciu otvorene prejaviť a prejsť si procesom sebaprijatia v zahraničí. Stalo sa tak v Anglicku a neskôr počas môjho pobytu v Nemecku, kde som bol súčasťou kresťanskej komunity. V Mníchove som sa pravidelne zúčastňoval mesačných katolíckych omší pre LGBT veriacich, tzv. dúhových omší. Tam som bol obklopený ľuďmi, ktorí nevnímali rozpor medzi prežívaním viery a prijatím seba samého ako LGBTI+ osoby.
Až po návrate na Slovensko v rokoch 2019 – 2020 som si naplno uvedomil, aký odlišný je tu kontext. V tom čase som začal aktívne pôsobiť v spoločenstve Signum – Dúhoví kresťania. Postupne som si uvedomil, že medzi kvír ľuďmi na Slovensku často panuje a nie bezdôvodne silná nedôvera, ba až odpor voči kresťanstvu, najmä voči katolíckej cirkvi.
Jednou z výrazných postáv slovenského LGBTI+ aktivizmu je Hana Fábry, známa svojimi ostrými postojmi voči cirkvi a kresťanstvu. A nemožno jej to zazlievať – hodnotí ich na základe vlastnej osobnej skúsenosti. Napriek tomu to neznamená, že o viere nechce ani počuť. Osobne sme sa niekoľkokrát stretli, napríklad počas túr organizovaných Dúhovými kresťanmi v bratislavskom okolí. Rozprávali sme sa aj o viere a jej postoji k nej.
Myslím si, že tento rozpor a napätie sú priamym dôsledkom toho, ako predstavitelia kresťanských cirkví – katolíckej, evanjelickej a iných – na Slovensku komunikujú svoj postoj voči sebe prijímajúcim LGBTI+ osobám. Mnohí z nich reprezentujú kresťanstvo, ktoré sa od Kristovej radostnej zvesti výrazne vzdialilo. Slovenské kresťanstvo, ako ho často vnímame v spoločenskom priestore, pôsobí skôr ako svojský „odvar“ toho, čo Kristus naozaj hlásal.
Preto sa ani nečudujem, že mnohé kvír osoby, ktoré prešli procesom sebaprijatia, majú s kresťanstvom problém. To, čo tu počúvajú, nie je posolstvo lásky, prijatia a nádeje, ale často len echo konzervatívnej politiky, ktorá si osvojila kresťanský slovník, no nezdieľa jeho podstatu.
Takže máte pocit, že tento jav, čo sa deje, je iba u nás pri kresťanskej viery na Slovensku?
