Fedor Gál: Rebelujme a poďme do ulíc. Vláda musí zistiť, že takto ďalej nesmie (rozhovor)

Demokracia je ohrozená vždy, už od svojho vzniku. Keď o ňu nezápasíme, tak nemusí byť. Slovensko je súčasťou sveta a musím povedať, že tento svet je bezprecedentne ohrozený.

Demokracia je ohrozená globálnymi multikrízami. Ak mám hovoriť o zvláštnostiach Slovenska v súčasnom období, tak by som povedal, že pre mňa je prekvapujúce, ako veľká časť slovenského obyvateľstva nedokáže rozlíšiť páchateľa od obete. Žijú v klamnej predstave, že keď sa Ukrajina prestane brániť, príde mier a pokoj.

Prekvapujú ma a zarmucujú takzvané kultúrne vojny, ktoré sú len zastieraním skutočných problémov. Prekvapuje ma, že časť katolíckeho kléru prilieva olej do ohňa týchto kultúrnych vojen, ktoré ničia súdržnosť spoločnosti. Nie sme všetci božie deti? Nepatrí inakosť k ľudskej prirodzenosti?

Keď hovoríme o ohrození demokracie v slovenskom kontexte, čo je jej alternatívou? Je to orbánovské Maďarsko, ktoré on nazýva iliberálnou demokraciou, ale odborníci tvrdia, že to demokracia nie je?

Osobne a predpokladám, že aj ľudia, ku ktorým sa počítam, vyznávajú liberálnu demokraciu. Alternatívami sú neliberálna demokracia a nedemokracia. Nedemokracia nám momentálne nehrozí, ale to, že sa zo slov ako liberalizmus a liberáli stávajú škaredé slová a nadávky, ma znervózňuje. To mi vadí. Nie je to v poriadku.

Ak máme obetovať liberálnu demokraciu, priblížime sa k štátom a režimom, ktoré veľmi pripomínajú Orbánovo Maďarsko. Vyznávači neliberálnej demokracie sa množia neuveriteľným tempom, ale podľa mňa je to dôsledok polarizácie spoločnosti, o ktorej budeme ešte hovoriť.

Možno polovica slovenskej populácie nerozumie tomu, čo je problém na Orbánovskom modeli vládnutia. Prečo podľa vás nie je iliberálna demokracia v poriadku?

Liberálna demokracia je otvorená. Otvorená spoločnosť stojí a padá na slobodnom dialógu. Keď si všimnete, čo naozaj robí Orbán v Maďarsku, ale o čo sa snaží aj Fico na Slovensku, je to práve okliešťovanie slobodného verejného diskurzu. Je to obmedzovanie slobody médií, slobody názoru, sú to personálne zmeny, ktoré realizujú podobne ako kedysi Mečiar. A je to nadraďovanie národnej identity nad všetko ostatné, akoby slušný človek nemohol byť rôznych národností, etník, vierovyznaní či politických presvedčení.

Toto okliešťovanie, obmedzovanie mi vadí, pretože to nie je to, čo chápem pod liberálnou demokraciou. Všimnime si, o čo ide. Ide o moc a prachy. Títo ľudia zakrývajú ideologickými frázami svoje záujmy a tie záujmy neslúžia demokracii, ohrozujú ju.

Ako by vyzerala ohrozená alebo nedokonalá demokracia? Alebo aké by to bolo, keby sa Robertovi Ficovi podarilo to, čo chce, ak by chcel nasledovať Orbánovský model? Ako by to pocítil bežný človek? A teraz bežného človeka myslím takého, ktorý rieši chlebové témy, nezamýšľa sa veľmi nad fungovaním spoločnosti, ale iba nad svojím vlastným životom.

Poviem veci, ktoré sú zjavné a ktoré si človek nemôže nevšimnúť. Ľudia sa rozhodujú vo svojich životoch nohami. Viete, koľko je Slovákov žijúcich dnes v zahraničí? Viete, koľko je českých vysokoškolských študentov na Slovensku a slovenských v Česku? Na Vysokej škole ekonomickej alebo na medicíne v Hradci Králové, v Opave či Olomouci na univerzitách je už dnes slovenčina úplne bežná.

Ľudia odchádzajú za svojou predstavou lepšieho vzdelania, slobodnejšieho a dôstojnejšieho života. Udržiavam s nimi kontakt a mrzí ma, že málo kto z nich sa vráti naspäť.

Potom je tu istý pocit hanby. Dostal som včera v noci od kamaráta video, ktoré vy dobre poznáte – Fico pre ruskú propagandistickú televíziu. Po tom videu mi napísal: „Hanbím se.“ Sme bratské národy, boli sme jeden štát, máme spoločný kultúrny genotyp, a on sa hanbí. Hanbí sa a ja sa hanbím s ním.

Predseda Slovenskej národnej rady Rudolf Schuster (vľavo) navštívil 11. decembra 1989 sídlo Koordinačného výboru občianskej iniciatívy Verejnosť proti násiliu na Jiráskovej ulici v Bratislave, kde sa stretol s predstaviteľmi iniciatívy a novinármi: zľava Milan Kňažko, Ladislav Snopko, Juraj Záriš a Fedor Gál. Zdroj: TASR

Vždy sa pýtam, keď niekto ukazuje cestu: „Tam kráčajte.“ Tak sa pýtam: „A kto ukazuje tú cestu?“ Viem, že väčšina ľudí na Slovensku sa nezaujíma o to, či slovenská hymna bude taká alebo onaká. Ale je to symbol štátnosti. A keď mi človek typu Martiny Šimkovičovej ukazuje cestu, ako tieto symboly budovať, a má za sebou niekoľko absolútne devastačných rozhodnutí týkajúcich sa slovenskej kultúry, ako jej mám veriť?

Ako mám potom veriť tým symbolom? Ako mám veriť tým rituálom? Ako mám veriť tej elite, ktorá ukazuje prstom a núka nám túto cestu? Proste im neverím. Táto nedôvera v politické elity a v inštitúcie štátu je cesta do pekla.